BONDAREV, JURIJBREH
(Bereg)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1977
preklad Milan Tokár
prebal Peter Horváth
1. vydanie, 25.000 výtlačkov
13-72-107-77
beletria, román, vojna, literatúra ruská
468 s., slovenčina
hmotnosť: 590 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal natrhnutý
0,20 €
*mikpa* *kat-belx*
Jurij Bondarev (1924) patrí k tým spisovateľom strednej generácie, ktorí si každým novým dielom upevňujú pozíciu medzi poprednými súčasnými tvorcami a vzbudzujú zaslúženú pozornosť čitateľskej verejnosti i literárnej kritiky. U nás vyšli takmer všetky jeho diela — romány s vojnovou tematikou (Prápory žiadajú paľbu, Posledné salvy, Horiaci sneh) aj prózy zo súčasnosti (Tíšina, Dvaja, Príbuzní). Vo všetkých dielach priniesol niečo nové a objavné — jeho vojnové romány patrili k tzv. „druhej vlne“ vojnovej literatúry, ktorá zbavovala pátosu heroizmus sovietskych vojakov v krutých skúškach druhej svetovej vojny a kládla dôraz predovšetkým na „pravdu zákopov“, ako sa vyjadrovala kritika. V románoch zo súčasnosti zase nastoľoval aktuálne problémy, ktorými žila spoločnosť najmä po XX. zjazde KSSZ. Bondarev je vyslovene generačným spisovateľom, píše predovšetkým o tom, čo prežívala a pociťovala generácia jeho súčasníkov. Títo ľudia sú dnes päťdesiatnici, a to je vek zrelosti, vrcholu tvorivých síl a životných skúseností. Preto sa od nich oprávnene vždy čaká slovo vážne a závažné.
Vo svojom najnovšom románe Breh Bondarev takéto slovo povedal. Je to zatiaľ najrozsiahlejšie autorovo dielo a nepochybne aj najvýznamnejšie, nasýtené myšlienkovými i umeleckými hodnotami. Obidva doterajšie hlavné motívy Bondarevovej tvorby — vojna a súčasnosť — tu splynuli do jedného celku a spôsob, akým ich autor rozvinul, oprávňuje tvrdiť, že vytvoril jedno z najvýznamnejších diel povojnovej sovietskej literatúry.
Román je konštrukčne rámcovaný opisom návštevy dvoch sovietskych spisovateľov v Hamburgu. V čase návštevy vysvitne, že organizátorka celého podujatia je tá istá Emma, s ktorou Nikitin, vtedy poručík Sovietskej armády, prežil v posledných dňoch vojny, už po páde Berlína, svoju prvú čistú, romantickú lásku. Dramatický príbeh tejto lásky — sovietsky dôstojník a Nemka! — tvorí centrálnu časť románu. Aké bohatstvo typov, životných postojov a myšlienok vedel autor vtesnať do tohto príbehu!
Bolo by iste banálne, keby si títo dvaja ľudia po rokoch oživili starú lásku. Bondarev nešiel takouto lacnou cestou, ale využil tento motív inak — ako východisko reflexií o tom, ako životné osudy formujú ľudí, ako ich poznačujú a determinujú. Nejde tu o romantické stretnutie milencov po dlhých rokoch rozlúčky, ide o poznanie zložitého, často tragického, no nesmierne bohatého sveta, v ktorom žijeme. Preto aj rozhovory sovietskych spisovateľov so západonemeckými hostiteľmi nemajú len funkciu orámovať ľúbostný príbeh z vojnových rokov, ale sú organickou časťou autorovho veľkého zamyslenia o svete a človeku za posledných tridsať rokov. Zamyslenia, ktoré obohatí každého čitateľa.
V jedálni, veľkej, zafajčenej, zaliatej slnečnými lúčmi, zaplnenej vojakmi jeho čaty, v zhone a chaose čulého hovoru, smiechu, vtipkovania, všeobecného vzrušenia okolo stola, ihneď privítali oneskorený Nikitinov príchod natešenými výkrikmi: „Á, poručík, sadaj na svoje miesto, všetko je nachystané! “ a bodavý nepokoj, ktorý pocítil na schodišti, ihned zmizol — zmizol ako zbytočné, nemiestne pripomínanie nebezpečenstva. A znova si pokojne pomyslel: „Pravdaže, kým sa všetko skvele vyvíja, netreba si nič vtĺkať do hlavy! Hlavné je, že žije moja čata a že žijem ja! čo ešte treba? “
Väčšina vojakov sa hrčila pri kraji stola, hučala za čatárom Meženinom, ktorý postojačky pridržiaval kolenom vrece na stoličke, krútil na remienku hodinky, čo vybral zo škatuľky, hľadel na vojakov prižmúrenými očami a hlasno hovoril: — Pouvažujme, bračekovci, čo by sa dalo dostať za takúto vecičku? Opekaná bravčovinka, pivo a všelijaké nemecké žranice. Vzniká otázka, ako to urobiť? Zahútam sa — a ved je to hračka! Tatkin, počúvaj! Po raňajkách zájdeš naproti k majiteľovi zatvoreného obchodu a ponúkneš mu: reku, tak a tak, nemáte záujem o hodinky na základe vzájomnej dohody o výmene, po dobrom, hoci my by sme vás, paskudy, mali zahrdúsiť, no ako-tak sa ovládame! Niet námietok, aby sme korisť využili týmto spôsobom?
— Horkýže! Tatkin to zvládne, ten má plnú hlavu číslic! Ako kolchozný účtovník iste trieskal do počítadla ani do pianína! Staršinom by ho mali urobiť, ten ráta ani snajper! — rehotali sa za Meženinom a tam, v dave, začali s láskou stískať, potľapkávať po pleciach, po šiji maličkého, ryšavého Tatkina, vždy poriadneho, Šetrného, gazdovlivého mieriča tretieho dela, ktorý sa až zohol, rozkašlal pod náporom dobrosrdečných buchnátov vojakov. — Veru keby bol Tatkin intendant, druhý raz by sme mohli útočiť na Berlín! Náš Tatkin, to je priam generál bez hodnosti, mozog sa mu hýbe všetkými smermi!
— Vari sú vo vreci samé hodinky? — prezvedal sa Tatkin, polichotený všeobecným uznaním jeho hospodárskych zásluh, a Šikovnými rukami otvoril zips na vreci. — Co je tu? Tuším šuští papier... Čože je to?
— Milióny, Tatkin, poriadne sa pozri, bodaj ťa porantalo! — skríkol Meženin. — Fricovské ríšske marky, došlo ti, nie? Možno za ne kúpiť kravu a celý dom, ba ešte i Nemku na dôvažok, čo prstíkom láka z obloka za cigarety, chápeš? Sem pozri, Tatkin...! — A Meženin, ktorý vopred vedel, aký dojem teraz vyvolá, vytrhol z vreca hrubý zväzok bankoviek a pleskol ním o kraj stola. — V každom takom je päťtisíc! Co hľadíš ako teľa na nové vráta? Ber tento zväzok na prieskum, Tatkin, a vyňuchaj v akomkoľvek kráme, či ich berú alebo nie. A bude sa s nimi dať žiť, bračekovci!
— Vari sú to naozaj milióny? — zhíkol Ušatikov a natiahol ponad Meženinovo plece dlhý krk ako vták, usilujúc sa zblízka pozrieť na peniaze na stole. — To sme čosi ako kapitalisti? Vrece? Vari len nie naozajstné? — vykríkol prekvapene a nadšene, ako mal vo zvyku.
— Vyzerá to tak, že si sa stal milionárom, chlapče, otvor vrecká!
— Načo je nám toľko? Co s nimi? Hrôza...!
— S kašou ich zješ, zajedať ich budeš a ešte si pôjdeš po dupľu! Nebudeš otáľať...!
V nákazlivom návale vzájomnej lásky sa vojaci sácali, zo samopaše teraz mocne tľapkali Ušatikova po pleciach, po chudučkom chrbte, upokojovali ho týmto družným stís-
.............................................................................
... posledná veta ...
A už bez bolesti, lúčiac sa so sebou samým, pomaly plával na kompe, nasiaknutej vôňou sena, v teplej poludňajšej vode, plával, približoval sa, no nijako sa nemohol priblížiť k druhému brehu, zelenému, vytúženému, slnečnému — k prísľubu života.
