GROSSMAN, VASILIJNÁROD JE NESMRTEĽNÝ
Matica slovenská, Martin, 1946
edícia Slovanská knižnica (2)
preklad Jozef Vavro
1. vydanie
beletria, román, II. svetová vojna, literatúra ruská
194 s., slovenčina
hmotnosť: 209 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,90 €
*mikpa* *kat-belx*
Bogarev sedel zamyslený za stolom. Stretnutie s veliteľom pluku, hrdinom Sovietskeho sväzu Mercalovom, zaúčinkovalo na neho nepríjemným dojmom.
Veliteľ sa správal k nemu zdvorilo, prívetivo, no Bogarevovi nepáčil sa sebavedomý tón jeho reči.
Bogarev sa prešiel po izbe a zaklopal na dvere majiteľa bytu.
— Ešte nespíte? — opýtal sa.
— Nie, nie, prosím, — odpovedal náhlivý starecký hlas. Majiteľom bytu bol starý právnik-penzista. Bogarev so dva alebo so tri razy besedoval s ním. Starček žil vo veľkej izbe, obloženej poličkami na knihy a zavalenej starými časopismi.
— Prichádzam sa s vami rozlúčiť. Alexej Alexejevič, — povedal Bogarev, — zajtra ráno odcestujem.
— Tak je to teda, — prehovoril starček, — je mi ľúto. V tento hrozný čas mi osud daroval spoločníka, o ktorom som rojčil dlhé roky. Čo ako dlho budem ešte žiť, budem si vždy s vďačnosťou spomínať na naše večerné besedy.
— Ďakujem, — povedal Bogarev, — tu mám pre vás niečo do prezentu — balíček čínskeho čaju, vy ste milovníkom tohto nápoja.
Stisol ruku Alexejovi Alexejevičovi a odobral sa do svojej izby. Za krátky čas trvania vojny stihol prečítať desiatku kníh o vojenných otázkach —veľa špeciálnych spisov, zverejňujúcich skúsenosti veľkých vojen minulosti. Čítanie bolo pre neho priam také nevyhnutné ako jedenie a pitie.
No tej noci sa Bogarev nedal do čítania. Žiadalo sa mu napísať list žene, matke, priateľom. Zajtra sa preň začína nová etapa života a pochyboval, že sa mu podarí v najkratšom čase obnoviť písomný styk s blízkymi.
„Drahá moja, milá moja, “ začal písať, „konečne som dostal určenie, o ktorom som rojčil, a pamätáš sa, aj hovoril pred odchodom..
Zamyslel sa, hľadiac na napísané riadky. Ženu, pravdaže rozčúli a zarmúti toto určenie, o ktorom rojčil. Nebude celé noci spať. Treba jej o tom písať?
Dvere sa pootvorily. Na prahu stál rotmajster.
— Dovolíte mi osloviť vás, súdruh komisár bataliónu? — spýtal sa rotmajster.
— Áno, prosím, o čo ide?
— Teda, ostala poldruhovka, súdruh komisár, traja vojaci. Aký je váš rozkaz?
— Pôjdeme o ôsmej ráno. Osobné auto je v oprave, pôjdeme na poldruhovke. Pred večerom dohoníme pluk. Teraz takto. Nikoho z mužstva nepúšťať zo dvora, spať všetci spolu. Stroj vy osobne prezrite.
— Prosím, súdruh komisár bataliónu.
Rotmajster chcel zrejme ešte čosi povedať.
Bogarev sa skúmavo podíval na neho.
— Totiž, súdruh komisár bataliónu, osvetľovače po celom nebi šmátrajú, doista zaraz bude poplach.
Rotmajster vyšiel na dvor a zavolal ticho:
— Ignatiev!
— Tu, — ozval sa Ignatiev nespokojným hlasom a podišiel k rotmajstrovi.
— Aby si sa neopovážil vzdialiť sa zo dvora.
— Veď som neprestajne tuná, — povedal Ignatiev.
— Ja neviem, kde si neprestajne, ale komisár ti rozkazuje, aby si sa nevzdaľoval zo dvora.
— Prosím, súdruh rotmajster, nevzďaľovať sa zo dvora!
— A teraz: čo je so strojom?
......................................................................
... posledná veta ...
Išli, podopierajúc sa a kráčajúc ťažko a pomaly
