BOBIŃSKA, HELENASOSO
Detstvo a školské roky J. V. Stalina
(Soso, Dzieciece i szkolne lata Stalina)
Slovenské nakladateľstvo detskej knihy, Bratislava, 1954
edícia Školská knižnica (19)
preklad M. Babiaková-Bajová
ilustrácie W. Waśkowski
2. vydanie (v SNDK), 14.900 výtlačkov
beletria, knihy pre deti, životopisy, literatúra poľská,
112 s., slovenčina
hmotnosť: 200 g
tvrdá väzba
stav: dobrý
0,90 €
*mikpa* *kat-belx*
Trápil ho nepokoj o Lada. Ak sa Lado ani dnes neukáže... Lado Kecchoveli už dlhší čas pracoval v Cheladzeho tlačiarni. Teraz tam mal jedného či dvoch spolupracovníkov a vďaka tomu podarilo sa mu tu i tam v noci vytlačiť letáčiky.
Nedávno bol práve vzal do tlače letáčik, ktorý napísal Soso z príležitosti stávky v Mižojevovej textilke. Druhý deň chýlil sa ku koncu. A Lado na uzhovorené miesto neprišiel. V dome, kde býval, nenocoval. A dom iste pozorovali.
Že by sa bolo niečo stalo? Soso odložil pero.
Len teraz si všimol, že je už šero. V meste, obklopenom vrchmi, sa rýchlo stmieva. Snehom pokryté štíty vrchov ružovejú sa ešte na slnku a na mesto sa už znáša hustý súmrak. Soso zapálil neveľkú lampku, čo stála na stole. Chvíľu sa díval, ako do bieleho tienidla lampky narážajú mory a padajú na stôl, trepotajúc krídelkami.
Ak Lado ani dnes nepríde...
Odrazu sa mu zazdalo, že počuje kroky na schodoch. Kroky boli drobné, ľahké, akoby šlo dieťa. Soso vykukol na pavlač.
V neistom svetle súmraku zazrel pred sebou malú, drobná postavičku.
— Koho tu hľadáš, „bičo“? — spýtal sa.
— Ja... ja som prišiel k tebe, Soso. Nepoznávaš ma? — v chlapcovom hlase znela výčitka. —- Ja som Micha!
— Poďže bližšie, Micha. Ponajprv... odkiaľ vieš, ako sa volám?
— Vano mi to povedal.
— A kto je to Vano? — spýtal sa už trochu rozveselený Soso.
— Vano je z mojej skupiny, — trpezlivo vysvetľoval Micha. — Taký malý, pehavý. Nehrá najhoršie, lenže slabo bije.
Chlapec podišiel ku dverám. Vo svetle lampky ukázali sa teraz nahnedo ohorené, veľmi chudé nohy v obnosených sandálkoch, krátke nohavičky, traky na chudých, slnkom spálených pleciach a drobná tvár pod šticou tmavých vlasov. Spod tej štice chlapcove čierne oči hľadeli ešte vždy vyčítavo. Tí dospelí tak ľahko zabúdajú!
Ale Soso sa už rozpamätal na všetko: aj na nebezpečné položenie Michovej skupiny, aj na Michu, zúfalo sa metajúceho za loptou, aj na toho ťarbáka na pravom krídle.
— Už ťa poznávam, pravdaže, — usmial sa chlapcovi. — No som zvedavý, odkiaľ ten tvoj „pehavý“ Vano vie, ako sa volám a kde bývam.
—-Lebo on býva tu! V tomto dome! — Micha sa rozveselil. Konečne sa dohovorili! — Ale dobre si vtedy „nabil“ Arčila, — povedal uveličene. — Pif, paf! A bác po ňom!
-— Pif, paf! — napodobil ho Soso. — A neveľa chýbalo, že mi ten zurvalec oko nevybil.
— To Dávid! — vzdychol Micha. — S tým mám starosti... a vôbec... — zamračil sa odrazu.
Soso sa naň chvíľu prizeral.
— A vôbec, Micha, načo si ty sem vlastne prišiel?
Chlapcovo radostné rozrušenie zhasínalo. Odvrátil sa bokom. Nechtom ryl do zbútľavených verají, potom zašomral:
— Lebo oni... lebo Arčil... lebo ma vždy porážajú!
— To nie je nič divného, že ťa „porážajú“, — povedal prísne Soso, — keď ty na krídlo staviaš takého ťarbáka ako je ten Dávid.
— On sa sám stavia, — ponosoval sa Micha. Odvrátil hlavu a spýtal sa tichšie:
... posledná veta ...
"Buď istý!"
