FAGLIC, ANDREJNÁVRATY DO RODNÉHO KRAJA
Pravda, Bratislava, 1989
Naše vojsko, Praha, 1989
edícia Memoáre
prebal Vlastimil Herold
6.500 výtlačkov
075-004-89 NDR
história, II. svetová vojna, životopisy,
224 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 340 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
4,00 € PREDANÉ
*mikpa* *kat-his*
Spomienky generála Faglica, jeho životný osud, ktorý ho zavial do hitlerovské ho Nemecka, jeho návraty do rodného kraja sú významným príspevkom k našim najnovším dejinám. Od začiatku do konca knihy s napätím sledujeme autorovo sugestívne rozprávanie o ilegálnom úteku na Slovensko, o jeho účasti na sovietsko-nemeckom fronte a prebehnutí z tzv. rýchlej divízie k Červenej armáde, o jeho víťaznom návrate s jednotkami 1. československého armádneho zboru v ZSSR do vlasti a zapojení sa do oslobodzovania republiky. Otvorené, pravdivé vyjadrenie mnohých objektívnych skutočností, videných cez prizmu vojaka v prvej línii, vystihuje činnosť, zážitky a pocity predovšetkým autora samého, ako aj jeho najbližších druhov, s ktorými pracoval a bojoval, ľudí, s ktorými sa stotožňoval či nestotožňoval. Andrej Faglic nerieši vo svojich memoároch otázky „vysokej stratégie“ ani operačného umenia, približuje čitatelovi len to, čo osobne zažil a videl, čo mohol v tom čase pochopiť a posúdiť. Prostredníctvom osobných zážitkov presvedčivo ukazuje, ako sa svetový konflikt stal previerkou hodnôt a charakterov ľudí, sociálnych vrstiev i celých národov. Živou formou sa mu podarilo opísať nielen jednotlivé bojové akcie a operácie, všedné i sviatočné dni na fronte, ale aj vnútorné stavy svojich spolubojovníkov v zložitých podmienkach vojny a v mimoriadne ťažkých situáciách. V širšom zábere autor približuje svoj podiel vojaka, osvetového dôstojníka 3. československej samostatnej brigády v ZSSR na protifašistickom zápase, na záverečných bojoch o oslobodenie republiky a poukazuje na korene mnohých zápasov o jej vnútornú a zahraničnopolitickú orientáciu, na jej formovanie a usporiadanie.
Kniha Andreja Faglica odhaľuje čitatelovi nové skutočnosti, prináša nový pohľad na udalosti z obdobia vojny, o ktorej aj napriek časovému odstupu nebolo ešte stále všetko povedané.
Na svahoch číhal nepriateľ
Cez obec Konskú sme prechádzali 1. februára a pokračovali k vzdialeným vyvýšeným svahom. Kráčal som z nohy na nohu vedľa náčelníka štábu a premýšľal o uplynulých dňoch. Za tých dvadsať dní ma povinnosť vojaka-komunistu spojila s osudom tohto bojového kolektívu. Veľmi dobre som si všímal všetkých - od veliteľa práporu až po veliteľov čiat. Zložité bojové situácie nás natoľko preverili, že sme sa jeden na druhého mohli pri plnení bojových úloh naozaj spoľahnúť.
Veliteľský zbor práporu bol dobre zladený a skúsený. Už som spomínal, že druhému práporu samopalníkov velil kapitán Oto Šacher, rodák z Ivančic pri Brne. Jeho zástupcom bol nadporučík Arnošt Klein a náčelníkom štábu poručík Eugen Ritterstein. Šéflekárom práporu bol podporučík Dezider Hercz. Funkciu osvetového dôstojníka práporu som vykonával ja. Veliteľom 1. roty bol podporučík Gregor Stegura, 2. rote velil podporučík Jozef Petráš a 3. rote podporučík Ivan Dubanič. Prieskumnú čatu práporu viedol rotný Vincenc Peregrin. S týmto veliteľským zborom zdieľal všetky bojové radosti i starosti styčný dôstojník sovietskej armády kapitán Kosťjum, rodák zo Sibíri. Aj velitelia čiat boli skúsení vojaci; na svojich pleciach niesli hlavnú ťarchu boja a statočne hájili česť svojej roty a práporu. Roty boli doplnené asi na sedemdesiat percent.
Keď sme zastali na mierne vyvýšených svahoch, začali sme sa orientovať. Pred práporom v smrečianskom údolí ležala dedinka Žiar, naprieč od nej vľavo Veterná Poruba a na západ Smrečany. Smerom na Liptovský Mikuláš vyčnievala zalesnená kóta Nicovo a od nej sa tiahol vyvýšený svah pozdĺž rieky Smrečianky až pod Liptovské hole. Pred naším práporom išla prieskumná rota brigády pod velením nadporučíka Lehára a za ňou v hlbokom snehu prápor. Postupovali sme rozčlenení do hĺbky i do šírky, no opatrne, ako by sme cítili, že nepriateľ je blízko, že musíme byť stále pripravení vstúpiť s ním do boja.
Keď sme sa blížili k okraju lesa nad horným koncom dediny Žiar, zistili sme, že na protiľahlom svahu je akosi rušno. Obyvatelia Žiaru potvrdili naše obavy. Prezradili nám, že Nemci tam za účasti miestneho obyvateľstva budujú obranné pásmo.
V Žiari sme dostihli prieskumnú rotu. Nadporučík Lehár nám oznámil, že v úzkom údolí Smrečianky, obkolesenej miernymi svahmi, nepriateľ obsadil západné úbočie a na jeho chrbte vybudoval obranné postavenie. Prieskumom už zistil, že tam Nemci majú okopy. Veliteľ práporu a velitelia rôt vedeli, že tie sú pre dobývanie ťažším orieškom ako súvislý pás zákopov. Okopy bývajú totiž rozsiate po celom teréne a sú uskupené do hĺbky. Guľomety majú hlavné a záložné palebné postavenie. Delostrelectvo sa na ne ťažko zastreľuje, preto musí strieľať na každý bod a na každý okop osobitne.
Po krátkom rozhovore sa veliteľ práporu rozhodol overiť si tieto informácie vlastným prieskumom. Na prieskume sa zúčastnila prieskumná čata pod velením rotného Peregrína, za ňou išla rota podporučíka Petráša. Veliteľ nariadil príslušníkom štábu práporu a veliteľom rôt pozorne sledovať činnosť nepriateľa. Keď bola Petrášova rota vzdialená asi 300-400 metrov od Žiaru smerom k obrane nepriateľa, ten spustil na našu prieskumnú čatu silnú guľometnú paľbu; o chvíľu dopadlo aj niekoľko mín medzi družstvá Petrášovej roty a do dvorov, odkiaľ prieskum vyšiel. Čaty šli ďalej, ale čoskoro boli pritlačené k zemi. Keď veliteľ práporu videl, že situácia je beznádejná, dal rozkaz na ústup. Len čo sa čaty stiahli, začalo sa sporadické delostrelecké ostreľovanie strednej a hornej časti dediny. Dve roty zaujali obranu na kraji lesa nad Žiarom a jedna rota ostala vysunutá na okraji dediny v priestore, odkiaľ robila prieskum.
