KAZAKEVIČ, EMANUELJAR NA ODRE
Pravda, Bratislava, 1952
edícia Sovietska beletria
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
beletria, román, literatúra ruská, II. svetová vojna
404 s., slovenčina
hmotnosť 525 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný
0,40 € DAROVANÉ
*mikpa*
Emanuel Kazakevič, laureát Stalinskej ceny, autor veľkolepého historického románu „Vesna na Odere", účastník bojov za slobodu sovietskej vlasti, čerpal tematiku pre svoje diela z tuhých bojov vo Veľkej vlasteneckej vojne, vedenej proti hitlerovskej tretej ríši.
Po stroskotaní himmlerovskej defenzívy na rieke Visle sa vojna chýlila k svojmu koncu, víťaznému pre Sovietsku armádu, tragickému pre nacizmus — a vytúženému celým svetom.
Keď padly nemecké pevnosti, zostala Nemcom na východnom vale už len Odra, jediná prirodzená obranná čiara, ktorá mohla ako-tak dočasne zadržať postup víťazných sovietskych branných síl. Lež aj táto posledná nádej stroskotala. Stalinská geniálna strategia a vyspelá bojová technika zlomily húževnatý a zúfalý odpor nemeckých jednotiek. Ako živelná, dravá riava sa valily sovietske tanky a divízie všetkými cestami východného Nemecka na západ, na Berlín, do hniezda hitlerovského zla, aby urýchlily bezpodmienečnú kapituláciu fašistickej, hysterickej nadutosti, namyslenosti a zločinnosti.
Kazakevičovo dielo „Jar na Odre” je dokumentárnou kodifikáciou hrdinských činov sovietskeho vojaka, bojujúceho za spravodlivú vec proti zločincom, čo bez akejkoľvek príčiny pustošili jeho vlasť, ničili mestá a dediny, vraždili nevinných ľudí, odvliekali starcov, mládež a deti na otrockú prácu do Nemecka, na výrobu bojového materiálu, ktorý mal znivočiť sovietske územie a vykynožiť jeho obyvateľov.
Autor dáva čitateľovi možnosť soznámiť sa s dokonalými, mravnými typmi sovietskych ľudí, odchovaných na učení Lenina a Stalina. Duševnou náplňou sovietskych bojovníkov za slobodu a nezávislosť Europy, gniavenej hitlerovským imperializmom, je precítené vlastenectvo a hlboký cit pre medzinárodné bratstvo a solidaritu pracujúceho ľudu.
Ofenzívu sovietskych frontov a hlavne boje divízie generála Tarasa Petroviča Seredu premieta autor pred čitateľom ako grandiózny film o páde fašistickej moci. Dramatický obsah a umelecká forma Kazakevičovej tvorby upútajú na seba čitateľovu pozornosť, ktorý ani na chvíľu sa nemôže odtrhnúť od jej pôvabného a dokonalého obsahu, ale dychtivo sleduje rapídny vývoj udalostí, plných prekvapenia a údivu nad hrdinstvom, sebaobetavosťou a disciplinovanosťou sovietskeho vojaka.
Líčenie predsmrtnej agónie nacistického režimu a hlavne samého Hitlera, ktorý si ešte nedávno namýšľal, že je pánom sveta, a ktorého zahnal víťazný postup sovietskych armád takmer do „myšacej diery", dokazuje, akými zúfalými spôsobmi chcela fašistická zločinecká klika uniknúť pred zodpovednosťou za vojnové zločiny a takto vyhnúť trestajúcej ruke, právom likvidujúcej nebezpečné blúznenie rasovej a nadľudskej ideologie hitlerovských fantastov.
Sovietska „Zástava víťazstva" nad kopulou berlínskeho Reichstagu je symbolom novej, ozajstnej demokratickej jari nielen oslobodenej Europv, ale aj samého Nemecka a popri ňom novej jari všetkých z fašizmu vyslobodených národov.
A skutočne, 73. nemecká divízia bola pri Varšave rozdrvená na prach. Jej vojaci sa rozutekali, kto kde mohol, a poodha-dzovali zbrane. Delostrelecký pluk celý padol do zajatia. Ešte často stretával Oganesjan zajatcov z tejto divízie. Hoci cítil, že kerčské dni sú celkom pomstené, predsa sa vypytoval vojakov 73. divízie dlho, dôkladne, a s chuťou preberal podrobnosti porážky, zaujímajúc sa o osud plukov, práporov, ba aj jednotlivých dôstojníkov, ktorých priezviská poznal. O 73. divízii vedel naozaj všetko.
Teraz sa mu znezrady dostali do rúk ešte dvaja vojaci tejto divízie. Začal sa ich vypytovať, ako zvyčajne, škodoradostne sa uškierajúc, našeptával podrobnosti, ktoré Nemcov prekvapovaly.
Jeden z nich — mladý, vysoký Nemec s plavou šticou — na otázku tlmočníka, za akých okolností padol do zajatia, odpovedal, že jeho i kamaráta chytil ruský vojak na odľahlom majeri, kde sa skrývali, aby sa preobliekli do civilných šiat a dostali sa domov.
— Opýtaj sa, kde je jeho domov, — povedal Lubencov.
Oganesjan sa opýtal a dostal odpoveď:
— Schneidemuhl.
Lubencov sa zachvel. Bola to podarená vec. Až ho prekvapilo, že Oganesjan tak flegmaticky prijíma Nemcovu odpoveď. Nuž, áno! Tu končil tlmočník a začínal prieskumník.
Lubencov poslal ostatných Nemcov na sberný bod vojnových zajatcov a za tlmočníkovej pomoci začal sa podrobne a obratne vypytovať Nemcov zo Schneidemuhla.
Zajatci udali toto:
Mesto Schneidemuhl — po poľsky — Pila — leží na rieke Kuddow. Prechádza cezeň „ríšska hradská č. 160”, ktorá vedie k Baltskému moru, na Kolberg, „ríšska hradská č. 104”, ktorá vedie cez Stettin až po Lubeck, v provincii Hannover a trocha západnejšie „ríšska hradská č. 1” — na Berlín a ďalej na Magdeburg, Braunschweig, Dortmund, Essen, Düsseldorf, Aachen.
Nemec s plavou šticou, o ktorom vysvitlo, že je šoférom, obzvlášť vychvaľoval túto poslednú „ríšsku” hradskú.
— Táto hradská, — rozprával, a nie bez namyslenosti, ako podnikateľ, ktorý po vystavaní cesty odovzdáva stavebníkovi prácu, — je výborne asfaltovaná a výborne zariadená. Tá vás dovedie do Berlína, priamo do stredu mesta, na Alexanderplatz. Tri hodiny dobrej cesty autom. Na tieto pohostinné slová Nemca sa Lubencov nemohol zdržať úsmevu. Nemec-šofér sa cítil vo vlastnom živle, vyvaľoval oči a nadšeným slohom sprievodcu pokračoval:
— Hradská číslo jedna je v Nemecku najdlhšia a okrem autostrády je najlepšie zariadená... Vedie ďaleko-ďaleko, až po samu belgickú hranicu.
— A koľko je to? — opýtal sa Lubencov.
— Vyše osemsto kilometrov...
Lubencov sa rozosmial. Jemu, človekovi z Ďalekého východu, táto vzdialenosť pripadla smiešnou. Od hranice po hranicu — osemsto kilometrov! Spomenul si na priamurské diaľky, kde tisíc kilometrov je ako kameňom dohodiť. Spomenul si tiež na „zelenú ulicu”, dlhú asi štyritisíc kilometrov, o ktorej počul včera od generála-tankistu.
— Nuž, dobre, bližšie k veci, — povedal nakoniec. — Nech hovoria o Schneidemuhle.
Zajatci začali rozprávať.
Zo severu a z východu je mesto obkolesené lesným pásmom. „Stadtforst”. Vraj, vedia, kde sú staré pevnostné tvŕdze. Najstaršia a najväčšia leží pätnásť kilometrov na východ od mesta. Tam sú i zákopy. Päť kilometrov na juh je ešte jedna tvŕdza — „Walter”. Medzi tvŕdzami sú staré betónové guľometné hniezda. Sú, pravda, veľmi zanedbané, zarástly trávou a kvetmi, často sa v nich hrávaly deti. Veď hranicu odsunuli ďaleko na východ! Lesy sú bohaté na jazerá a potoky, ktoré sa vlievajú do Kuddowa.
Zajatci svoje údaje starostlivo pozanášali na schému a dopodrobna vysvetlili každú čiaročku.
Pokiaľ ide o mesto samo, je to obyčajné mesto s kasárňami, s pílami, s pamätníkom Fridricha Pruského, s fabrikami na výrobu povrazov a starodávnymi nemeckými kostolmi. Jeden zajatec býva na Hindenburgplatzi, v strede mesta a druhý — na Berlinerstrasse, na západnom kraji. Tam majú príbuzných a práve...
— Rozumiem, — povedal Lubencov. — Opýtaj sa ich na rieku, aká je to rieka. Bude ju treba prekonať.
Malá, ale na vodu bohatá rieka Küddow je prítokom rieky Netze; obmýva mesto s juhovýchodu a delí ho na dve nerovnaké čiastky: na menšiu — východnú a na väčšiu — západnú.
...........................................................................
.... posledná veta ...
Táto zem, vedomá si vlastnej mohutnej sily, mierumilovná a mocná vchádza do mierového života — ako nádej utláčaných a postrach utlačovateľov.
