PETIŠKA, EDUARDSVADOBNÉ NOCI
(Svatební noci)
Pravda, Bratislava, 1978
edícia Členská knižnica Pravda
preklad Vasil Jasenčák
prebásnil Ján Turan
prebal Rastislav Majdlen
1. vydanie, 46.000 výtlačkov
75-028-78
beletria, próza krátka, poviedky, literatúra česká,
286 s., slovenčina
hmotnosť: 380 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,10 € DAROVANÉ
*mikpa*
Názov knihy, ktorú zverujeme do vašich rúk, milí čitatelia, je už sám osebe mnohovravný. Možno až priveľmi. Akiste nejeden z vás, berúc do rúk knihu s takým názvom, už vopred od nej čaká vymedzený tematický okruh, ktorý sa už mechanicky spája s týmto atraktívnym pojmom v našom živote. Dobrá kniha nie je však kópia skutočnosti, a tým menej ilustrácia zaužívaných slovno-pocitových väzieb. Namiesto apriórnych predstáv nebojme sa preto s otvorenou náručou prijať to, čo nám ponúka sám autor. Nie je toho málo. Pritom okrem vzácnych výnimiek hrdinami osemnástich poviedkových príbehov sú výlučne On a Ona. So svojím obnaženým súkromím. Súkromím, pred ktorým neraz utekáme, ktorého sa zväčša bojíme, ktoré nevedno prečo už tradične tabuizujeme. Toto však neplatí o E. Petiškovi. Hoci používa obdivuhodne krehké slovo, na každom kroku z neho vyžaruje hlboké poznanie i všestranná vyváženosť jeho očarujúcej moci, a vari preto sa tak odvážne ponára do najskrytejších ľudských hlbín, aby povedal pravdu o ľúbostnom vzplanutí Jej a Jeho, z ktorého sála ľúbosť, ale aj poznanie ľudských možnosti i ľudských slabosti. Autor totiž majstrovsky vie dovidieť aj v tých najintímnejších ľudských záchvevoch širšie celospoločenské i medziľudské súvzťažnosti. V tomto ohľade Svadobné noci pevne kotvia v našej súčasnosti. A v tomto prepojeni zrejme treba hľadať pravú príčinu veľkolepého ohlasu, ktorého sa dostalo Svadobným nociam v Čechách (za päť rokov vyšli v troch vydaniach) i v zahraničí (preložili ich do viacerých jazykov). Na tomto mieste netreba hádam ani zdôrazňovať, že obsahovú závažnosť a priebojnosť zbierky Svadobné noci umocňuje kultivované umelecké majstrovstvo zrelého básnika, spisovateľa i vynikajúceho prekladateľa Eduarda Petišku.
Na dome chýbala už len vonkajšia omietka. Keď začali kopať základy, mala Mária dvadsaťšesť a Jozef tridsaťosem. Od tých čias prešli štyri roky. Dom sa dostaval a bol prázdny. Vlečniak sa blížil a privážal tých pár kusov nábytku zo starého malého bytu a viezol kufre a koše.
Objednali si vlečniak, pretože bol lacnejší. Traktor viedol Jozefov kamarát z fabriky.
Starena strážila okno a konečne prestala kričať. Mária sa zjavila pred domom. Starena sledovala, ako Mária odomkýna vráta v plote, ako sa zohýna, aby vytiahla z betónového prahu hák. Jej pohyby sa jej zdali neobyčajne pomalé, jej postava nepríjemne chudá, jej domáce šaty až príliš dobré na to, aby ich nosila doma. Pokúšala sa z jej správania vyčítať vzdor a vzburu. Nedalo jej to veľa roboty. A to ju upokojilo i posilňovalo. Mohla venovať pozornosť svojmu synovi. Zoskočil z vlečniaka a dohadoval sa o čomsi s traktoristom. Nerozumela hlasom, okno bolo zavreté. Jozef stál pri traktore, jednou rukou sa opieral o traktor a druhú mal vo vrecku. V jeho postoji bolo sebavedomie, a to starenu zarážalo. Od tých čias, čo dostaval, stala sa so synom zmena, hoci sa ju usiloval pred matkou utajiť. Aj tak ti rastie brucho a budeš pupkatý ako tvoj otec, povedala starena nahlas, ale nikto ju nepočúval. Syn s manželkou niesli do domu stôl.
„Prečo nenesiete najprv hodiny? “ rozkričala sa starena. Nedočkala sa odpovede. Opakovala otázku dovtedy, kým sa medzi dvermi neukázal syn a neodpovedal jej:
„Hodiny sú až vzadu. “
Dom hltal predmety ako more okruhliaky. Dom bol príliš velký a nábytku málo. Ak nerátali nábytok stareny, ktorá si vymienila, že bude bývať vo dvoch miestnostiach na prízemí.
Traktor s prázdnym vlečniakom odišiel, a Jozef ešte prv ako poskladal a zošrauboval manželské postele, musel matke zavesiť hodiny. Veľkú zasklenú skrinku s ciferníkom a kyvadlom. „No neviem, “ privítala ho, „či mi tu pôjdu tak dobre, ako mi chodili celý život. “
Matka už sedela v starej leňoške a syn mohol použiť debnu, na ktorej sedela predtým.
„Pozor, " upozorňovala ho, „tá debna sa kníše. “
Vzal skobu a kladivo a vystúpil na debnu. Debna sa trochu zaknísala. Zdvihol ruku so skobou.
„Tam nie, “ povedala starena, „to je velmi nízko. Vyššie. “
Oprel sa bruchom o stenu a posunul skobu vyššie.
„Naľavo, “ povedala starena. „A napravo. Trocha. “
„Ak skoba nebude držať hneď, “ povedal, „budem musieť špalček zasadrovať. To by som však urobil až zajtra. “
„Zajtra, “ povedala starena, „iste, iste. Ako by nie. Zajtra. “
Zahnal sa kladivom. Debna sa pod ním zaknísala.
„Pozor, “ povedala starena.
Zahnal sa znova a udrel. Skoba vošla do steny. Udrel znova a tĺkol do skoby s tichou vzdorovitosťou. Debna pod ním vŕzgala a lenivo sa hojdala z boka na bok. Pri posledných úderoch sa začala pod jeho nohami hýbať, klince v hranách debny povolili, bol to rozklad, ktorý neprekvapoval rýchlosťou a zákernosťou, ohlásil sa praskotom a pozvoľným rúcaním, až v poslednej tretine katastrofy sa rozpadanie zrýchlilo.
Nezvyčajná pomalosť, s ktorou sa debna rozkladala, spôsobila, že starena vykríkla, až keď bolo po všetkom.
Rozklad debny bol pomalý, ale konečný náraz spôsobil, že Jozef pocítil v chrbte prudkú bolesť, ktorá vyrazila až do tyla a do hlavy. Stál tu s kladivom v ruke, čelom k stene a ťažko vydychoval.
„Čo je? “ spýtala sa starena, „je ti niečo? “
Bolesť opadávala. Zavrtel hlavou. A ako zavrtel hlavou, bolesť mu vyrazila dych. Stŕpol, a len čo sa mu podarilo zase vydýchnuť, opustil opatrne doštičky debny, ktoré mal stále ešte pod nohami, a šiel k dverám s kladivom v ruke. Neodvažoval sa obrátiť hlavu.
