PRÍDAVOK, ANTONLÁMANÉ DRIEKY
Novina, Bratislava, 1938
edícia Slovenská žatva (2)
obálka A. Muller
beletria, román, literatúra slovenská,
240 s., slovenčina
hmotnosť: 300 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
1,00 €
*mikpa* *kat-bels*
Minulo niekoľko dní.
Zvesť o Sitárovom kmotrovstve s Vincom Geľom zelektrizovala celé Šarišské. Ľudia vyvaľovali oči, krútili hlavou a hromžili pre nepredloženú trúfalosť mladého sedliaka. V jeho čine videli zradu na gazdovskom stave a potupenie sedliackej hrdosti.
Ale na hnev bola i inakšia príčina.
Ivan Sitár s nepoddajnou odvahou obšliapaval zarastenú cestičku do dediny. Nenútene vkradol sa do dôvery niekoľkých gazdov, v obci čoskoro našiel i sopár priateľov. Navštevoval Baďurovcov, chodieval do Homov, pristavoval ľudí na ceste, vypytoval sa a radil. Aj gazdovstva si hľadel, usilovne lapal do rúk tvrdú sedliacku robotu. A teraz zapojil sa do dediny i sväzkami rodinnými.
V ošarpanej budove bývalej kúrie konča dediny rástol nový život. Ivan Sitár sa neraz i zadivil, nachodil okolo seba množstvo nových vecí. Tie veci neboly nové, ale on si ich dosiaľ nevšimol, preto mu boly cudzie. Okrieval. Opájala ho radosť, nadšenie a uspokojenie. V duši vynorovaly sa mu nepoznané hodnoty života. V srdci ustaľoval si objasnený, vzácnosťou obsahu naplnený pomer k sedlači. Gazdov všímal si zblízka a pozoroval ich i pri robote. Sitárová krstniatku kúpila kočík, vodievala ho na prechádzky. Dakedy sa gazdiné i jedovaly, akú vraj má tá rusnáčka „frajlu“ pri decku, ale oči im na to privykly, prestaly zadrapovať.
Raz večer ostal Sitár na poli ako prilepený.
Od hôr vyšiel na oblohu zelený mesiac a tichý vetrík predúval ľahké, svetlé obláčky. Roztopašní svrčkovia vyhrávali si večernú pieseň a kdesi ďaleko, pri potoku, škrekotaly žaby. V takejto nálade Ivanovi duša bezdečne sa otvárala dokorán, lahoda a boží mier tiekly z nej ako čistá krištáľová vodička.
Nové svety nového, preporodeného človeka. Všetko dialo sa tak podivne chytro, že to až zarážalo. Sitár sa prelomil s jedného dňa na druhý, ani sám sa nepoznával. Bolo mu nevýslovne milo. Mal nesmiernu chuť vyobjímať svet. Svet bol ďaleký, a Helena, jeho žena, kráčala popri ňom, nuž ju objal.
— Helena! Som šťastný! — zvolal s mladistvou náruživosťou. — Nevýslovne šťastný!
— Ešte nikdy si mi to nepovedal...
Možno i povedal, veď rozličné príležitosti tak často svádzajú plytvať — peknými slovami. Ale život nemožno oklamať. To naveky poznať, kedy ti tečú slová zo srdca a kedy hráš len divadlo. Zradia ťa oči a hlas ti zneje falošne.
— Helena, ja ti to ani neviem povedať, ako sa to stalo, ale poznal som, že život je krásny!
— Naveky ti bol nepríjemnou ťarchou...
— Bol som zaslepený! A vieš, Hela, kedy sa mi otvorily oči? Vieš kedy?
— Vrav...
.....................................................................
... posledná veta ...
Nad Šarišským - ako kométa - krúžil podivný otáznik a v ktoromsi dvore zaštekal lenivý, rozospatý pes.
