GONČAROV, IVAN ALEXANDROVIČ - ÚŠUST I., II., III.

GONČAROV, IVAN ALEXANDROVIČ

ÚŠUST I.
diel 1. a 2.
ÚŠUST II.
diel 3. a 4.
ÚŠUST III.
diel 5.

(Obryv)

Matica slovenská, Turčiansky sv. Martin, 1940
edícia Prekladová knižnica (16) (17) (18)
obálka Vinco Hložník

beletria, román, literatúra ruská,
504+388+202 s., slovenčina
hmotnosť spolu: 1240 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý, bez prebalov

3,00 € spolu za I + II+III

*mikpa* *kat-belx*

Viera prišla večer na večeru pochmúrna, prosila si mlieka, dychtivo vypila za pohár a nikomu nepovedala ani slovo.

— Čo si taká mrzutá, Vieročka, si zdravá? — spýtala sa babička sucho.

— Ozaj, neodvážil som sa opýtať na to, — úctivo sa zamiešal Tít Nikonič. — No, od istého času (vtedy Viera urobila pohyb plecami) nemožno nezbadať, že ste sa, Viera Vasilievna, premenili... ako by ste pochudli... aj ste trochu bledá... To vám veľmi pristane, — doložil milo. — Jednako treba obrátiť pozornosť na to, či nie sú to príznaky choroby...

— Áno, zuby ma trochu bolia, — neochotne odpovedala Viera. — To skoro prejde...

Babička hľadela bokom a smutne mlčala. Rajský, držiac dvoma strednými prstami vidličku, zádumčivo udrel ňou na tanier. Ani on nič nejedol a pochmúrne mlčal. Iba Marfinka s Vikentevom jedli všetko, čo podávali, a bez prestania diškurovali.

— Čo želáte tejto guľke? — spytovala sa Marfinka.

— Potkana pod pazuchu! — bez rozmýšľania odpovedal Vikentev.

— Čo to hovoríte! Ja som hádala, babičke...

A obaja sa usilovali potlačiť zúrivý chichot, keď ho Marfinka potlačila, nahnevala sa na svojho ženícha „pre bezočivosť“ voči babičke.

— Dovoľte, Viera Vasilievna, aby som vám poradil, — začal Tít Nikonič, odpovedajúc na Vierinu poznámku, — aby ste nepohŕdali zdravím. Teraz je august: večery bývajú vlhké. Chodievate na dlhé prechádzky — to je prekrásne: nič tak neudržiava zdravie ako svieži vzduch a pohyb. No od týchto čias nemali by ste si dovoliť vychádzať večer s odkrytou hlavou a bez topánok s hrubou podošvou. Najmä dámy nežnej konštrukcie... Najlepšie je brávať so sebou teplú šatôčku... Videl som, práve priviezli moderné, z ľahkej srsti... Už som aj zadovážil tri... vám, Tatiane Markovne a Marfe Vasilievne... no bez vášho dovolenia neopovážil som sa priniesť ich...

Babička s láskavým smútkom kývla mu hlavou, Viera sa usilovala usmiať a Marfinka bez akýchkoľvek ceremónií povedala:

— Ach, aký ste dobrý, Tít Nikonič! Po večeri vás bozkám, dovolíte?

— Ja nedovolím, ja žiarlim! — povedal Vikentev.

— Nik sa vás nepýta! — odpovedala Marfinka.

Tít Nikonič sa zachodil hanblivým smiechom.

— Som vám k službám, Marfa Vasilievna!... Budem sa pokladať za šťastného... — doložil Tít Nikonič. — Aké znamenité dievča! — doložil polohlasno, obrátivši sa k Rajskému. — To je takrečeno rozvíjajúca sa ruža na stebielku, ktorej sa ani dych vetríka nesmie dotknúť.

A dojatý mľaskol ústami.

„Áno, ruža v plnom lesku! “ pomyslel si Rajský so vzdychom. „Ale tá je ako ľalia, ktorej sa už dotkol nie vetrík, ale víchrica. “