TACHTSIS, KOSTASTRETÍ VENČEK
(To trito stefani)
Tatran, Bratislava, 1984
edícia LUK - Knižnica modernej svetovej prózy (102)
preklad Ivan Gavora
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
61-590-84
beletria, román, literatúra grécka,
224 s., slovenčina
hmotnosť 310 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
0,40 € DAROVANÉ
*bruri*
Do rúk našich čitateľov sa po prvý raz dostáva román od súčasného gréckeho spisovateľa Kostasa Tachtsisa, ktorý vo vlasti ocenili až po úspechoch vo Francúzsku a v Anglicku. Jeho dielo vyšlo v Grécku v deviatich vydaniach. Dej sa odohráva v rozpätí rokov pred druhou svetovou vojnou a tesne po nej. Prelínajú sa v ňom osudy dvoch hlavných postáv, pani Ekávi a pani Niny, ktorá je aj rozprávačkou. Od nej sa dozvedáme o jej dvoch manželstvách, ktoré sa skončili smrťou partnera, a o veštbe, že ju čaká ešte „tretí venček".
Viac nám však vyrozpráva o svojej priateľke pani Ekávi, starostlivej matke, žijúcej životom svojich dvoch synov a dvoch dcér, o jej radostiach a útrapách, najmä keď sa jeden syn dostane do väzenia pre pokrokové zmýšľanie a druhého odvelia na front. Autorovi však ide o čosi viac, ako len o strhujúce a pútavé osudy všetkých postáv, na nich nám totiž zároveň podáva obraz iného, nami nepoznaného spôsobu života, inej mentality ľudí a vykresľuje vnútropolitickú situáciu za teroristickej vlády Metaxasa a nekompromisný postoj Grékov za vojny proti nemeckým okupantom. Autor hlboko prenikol do psychológie postáv, nechal ich život plynúť nerušene a priblížil nám Grécko, krajinu, ktorú väčšina z nás má vo vedomí len ako antickú, zo zorného uhla súčasnosti.
Kostas Techtsis sa narodil roku 1927 v Solúne. Právo študoval v Aténach, vystriedal viacero zamestnaní, kým sa začal venovať vlastnej literárnej tvorbe aj prekladaniu antických gréckych autorov. Je spolupracovníkom literárneho časopisu Páli. Roku 1970 podpísal spolu s inými literátmi, medziiným s J. Ritsosom a J. Seferisom, „Vyhlásenie osemnástich" proti diktatúre gréckej generálnej junty. Žije v Aténach.
Jednou z príčin, pre ktorú sa pani Ekávi po dlhom váhaní rozhodla pre návrat do Atén, bola nádej, že aj Dimitris skôr či neskôr uzná za vhodné prísť ta za nimi. Dúfala, že zmena prostredia mu prospeje. V Solúne sa cítil odvrhnutý spoločnosťou. Všetci tajní ho poznali ako falošný peniaz. A ak si niekoho vezmú na mušku, nenechajú mu chvíľku pokoja, stále mu hádžu polená pod nohy. V Aténach by im zmizol z očí a zachránil by sa i pred kamarátmi, pred tou bandou narkomanov, ktorí ho postupne pripravovali o rozum. Spálil by za sebou mosty, mal by príležitosť zabudnúť na minulosť a začal by aj on nový život.
„... A skutočne, Nina moja, keď skončil vojenskú prezenčnú službu, prišiel za nami do Atén. Todoros mu hneď našiel prácu v zinkografickej dielni. Každú sobotu popoludní som za ním poslala Akisa. Vždy mu dal sto drachiem ako príspevok na domácnosť. Keď mi priniesol tú bankovku, zakaždým som ju bozkala od šťastia a zaslzila od radosti, že si konečne statočne zarába. Ale zatiaľ čo som sa ja nešťastnica nazdávala, že je všetko v najlepšom poriadku a ďakovala som nebesám, že vyslyšali moje prosby, zlo ho začalo hlodať znútra: výpary z kyselín, čo vdychoval v dielni, mu postupne rozleptávali pľúca. Iba raz príde na obed domov, celý bledý, až sinavý ako mŕtvola a zvalí sa na posteľ. Chcem mu zmerať teplotu, ale ešte stihol zavolať: — Mama, chytro prineste lavór! — Postavím mu lavór k posteli a začal doň vracať kusy sadnutej krvi a zelenkastú tekutinu ako žlč. Chudákovi Todorosovi sa horko-ťažko podarilo zariadiť, aby ho prijali do nemocnice U Spasiteľa. Hoci choroba bola iba v začiatkoch a do roka ho tam postavili na nohy, nebolo ani pomyslenia, že by mohol ďalej pracovať v dielni. Začal sa ponevierať po kaviarňach a tavernách okolo námestia Omónia a nadviazal kamarátstva so všelijakými živlami. Naučili ho rozličným kúskom, ktoré ešte neovládal, takže čoskoro bol z neho desať ráz horší lotor, ako keď bol v Solúne. Darmo. Atény mu poskytovali oveľa širšie pole pôsobnosti. On totiž, ako i predtým, bol natoľko úprimný, a či surový, že po každom záťahu mi prišiel všetko pekne vyrozprávať, lebo sa cítil hrdinom. Napríklad, ako raz predal akémusi dedinčanovi medenú obrúčku namiesto zlatej, alebo ako sa raz dal vlákať akýmsi teplým do bytu, zamkol ho v kúpeľni, uchmatol mu stovku a zdúchol, alebo ako raz ukradol akejsi prostitútke spod vankúša kôpku peňazí a tak ďalej.
— Ty hnusník akýsi, vravím mu, nemáš v sebe ani trochu hanby? Už ozaj v nič neveríš? Takto som ťa vychovala? To je tá slušnosť, ktorú som do teba vtĺkala? A keď ťa raz, naničhodníka, dolapia, riadne zrúbu a znova začneš chrliť krv, vieš, že to neprežiješ? — Neboj sa, mama, oni ma totiž nedolapia! — Ako keby som počúvala jeho otca. — Neboj sa, ja som nepolapiteľný ako Fantomas! — Ale to je tak, ukradneš raz, ukradneš dva i tri razy, ale raz spadne pasca! — V textilnom obchode na Hermesovej ulici začali naraz pravidelne miznúť celé baly súkna, zavše i dva-tri naraz. Zámky na dverách boli nedotknuté, všetci zamestnanci statoční. Vymenili všetky zámky, ale baly súkna i naďalej dostávali cez noc krídla. Polícia si lámala hlavu nad touto záhadou. Napokon sa rozhodli, že zatvoria jedného tajného na celú noc do obchodu a ten prichytil váženého pána Fantomasa pri čine. Akýsi podomový obchodníček z Eolovej ulice, ktorý bol v dobrých vzťahoch s majiteľom obchodu, ho raz poprosil, či by si mohol nechávať uňho v obchode svoju káru, aby mu ju neukradli. Kára bola dosť veľká, nuž a kto iný sa v jej útrobách každú noc neskrýval, ako kedysi v útrobách trójskeho koňa, ako môj pán syn. V noci tichučko vyliezol, na prstoch šiel po baly a schúlil sa nazad do vozíka. Ráno si jeho kumpán zobral svoju káru, vyšiel hlavným vchodom popri majiteľovi obchodu a nik sa za ním ani neobzrel. Dostal za to rok. Po deviatich mesiacoch vzhľadom na dobré správanie ho prepustili. Ale okrem všetkých týchto nerestí sa naňho vo väznici prilepilo ďalšie zlo: zaplietol sa s anarchistami! Potom mi tu rečnil o spoločenských krivdách, o utláčaných, o rovnosti, vyhrážal sa napravo—naľavo, a dolu vraj s vládou, a že on si bude sám obhajcom a tak ďalej, ani sama neviem. Bol do toho taký zažratý, že neušetril ani malého Akisa a otravoval mu detskú dušičku rozprávaním, ako raz všetko vyhodia do vzduchu. Aj proti pánubohu sa rúhal, netvor! Adam a Eva, to vraj sú iba starohebrejské legendy, a takisto aj tá bájka o stvorení sveta. Vraví mu: — Vezmi kus blata, chlapče, nechaj ho pár dní pod kameňom a uvidíš, že z neho začnú vyliezať červíky; takto začali vznikať aj prvé živočíchy, a postupne ľudia. — Zošalel si, syn môj, — vravím mu, celá zdesená. — Ak áno, aspoň si nechaj tie táraniny pre seba. — O nie! Tento chlapec vyzerá bystrý, nech uvažuje! — a kázal mu ďalej. Vraj Kristus bol iba fakír. — No, kde bol, odkedy ako dvanásťročný tak ohromil kňazov v chráme, až do dospelosti, keď ho Ján Krstiteľ
.......................................................................
... posledná veta ...
"Ak pre nič iné, už len preto, aby ťa porazilo!"
-
