MEDYNSKIJ, GRIGORIJMARJA
Svet socializmu, Bratislava, 1953
Preklad Matej Andráš
ilustrácie J. Adamcová
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
beletria, román, literatúra ruská,
608 s., slovenčina
hmotnosť: 850 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
0,10 € DAROVANÉ
*mikpa*
PRED ROZLETOM
„Ako by sa náš život bol dostal pod brány! “
Semion nikdy nezdvihol ruku na Marju a teraz ju zdvihol. Aj keď ju včera neudrel, len ňou zatriasol, ale predsa zatriasol! Či sa už naozaj nevráti pokoj do domu? Zrazu ju napadlo, že by mala zanechať všetko, zriecť sa práce a doma si sadnúť naproti Semionovi a opýtať sa: „Nuž a čo budeme teraz robiť? “ Ale podľa rozhorčenia, ktoré táto myšlienka v nej vyvolala, si uvedomila, že by to bolo falošné a že tým by len pokračovala v spore so Semionom. A vtedy sa jej vynorila v pamäti vetvička rakyty a list, krúžiaci vo vzduchu. Marja si pomyslela: Semion sa usiluje o to, aby sa jej život premenil v holé, suché chrastie. Ale ona to nechce. A to je príčina celého sporu.
„Nie! Neprekážaj mi! Neprekážaj mi, Semion! “
Ale čo bude ďalej? Čo bude?
Je to vážna otázka. Životná otázka. A Marja ju nemohla rozriešiť sama. Chcela sa s niekým poradiť. Ale s kým sa môže poradiť o takej veci?
Spomenula si na Dubkova. N-nie... Dubkov nie je ten pravý človek, s ktorým by sa mohla o tom porozprávať.
Bol tu ešte jeden človek, ktorému verila a ktorého si vážila — Ivan Iľjič. Ale ako môže ísť k nemu s takou malichernou vecou?
Marja o tom premýšľala celú noc a ráno sa vypravila k Ivanovi Iľjičovi.
Keď vošla do kancelárie, Ivan Iľjič sedel za stolom a pred sebou mal naširoko rozložené noviny. Zodvihol oči, sňal okuliare, v ktorých sa ani nepodobal obyčajnému Ivanovi Iľjičovi, a keď poznal Marju, miesto pozdravu sa rovno opýtal:
— Čítala si už?
— Co? — nepochopila Marja.
— Ako to čo? Čítala si už zákon o päťročnom pláne?
— Nie. Ešte sme nedostali tie noviny.
— Musíš si to prečítať. A nielen prečítať! Ale naučiť sa... písmenko za písmenkom... A aj to by bolo málo! Musíš to precítiť! Predovšetkým precítiť!
Odmlčal sa, uprel zrak kdesi do diaľky, ako keby sa sám snažil všetko pochopiť a precítiť a potom sa náhle obrátil k nej.
— Čo to znamená?... Život ide ďalej! Chceli nás zadusiť a smiesť s povrchu zemského, ale nedali sme sa. Zvíťazili sme a ideme ďalej. A... spolu s nami kráčajú dejiny! Tak veru! — Ako keby sa bol na niekoho nahneval, udrel Ivan Iľjič dlaňou o noviny. — To sú nielen čísla! To sú dejiny! To je to, čo budeme zajtra uskutočňovať svojou prácou. To je to, čo pozajtre bude naším životom. To je — naša krv! To je — náš život a naša sila. Pozri!
Ivan Iľjič zaviedol Marju k mape, ktorá visela na stene a jeho ruka začala voľne behať po jej ploche. Tu stála kedysi opustená rybárska chalupa, teraz je tam — mesto a prístav; tam vo vysušenej púšti boly vykopané kanály, ktoré sa naplnily vodou a začaly tam kvitnúť kvety a rásť bavlna. Tade postavili novú cestu a obrovský kraj ožil a začal vyvážať pšenicu, ryžu, jablká. Tieto bodky — to sú nové mestá, závody, kováčske dielne nášho víťazstva, minulého i budúceho. Tu, na východe, kuli sme toto víťazstvo a tu vyrástly mestá. A tu, na západe, rumoviská, hŕby tehál a štrku. Západ musíme znovu vybudovať a kráčať ďalej, do budúcnosti. A v mene tejto budúcnosti musíme oživiť čísla, vytlačené na papieri, premeniť ich v skutočnosť, premeniť ich v domy, mestá, závody, ktoré budú pevne stáť a pomôžu človekovi žiť, ako sa patrí.
Do kancelárie vošiel Šarygin. Ivan Iľjič sa nespokojne obzrel a mávol rukou.
— Neskôr!
— Je to neodkladná vec! — namietol Šarygin.
Ivan Iľjič rozhodol otázku a znova začalo to putovanie po mape. — A tu už na Sibíri kvitnú sady, okolo Murmanska sa vlní pšenica, na veľkej sibírskej rieke
......................................................................
... posledná veta ...
Cesta viedla stále vyššie a vyššie a za každou jej zákrutou sa otváraly stále nové a nové diaľky.
