KRANDIJEVSKÁ-TOLSTÁ, NATALIJASPOMIENKY NA ALEXEJA TOLSTÉHO
(Vospominanija)
Obzor, Bratislava, 1981
edícia Postavy a osudy
preklad Ružena Dvořáková-Žiaranová
obálka Róbert Brož
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
63-066-81
literatúra ruská, životopisy,
212 s., slovenčina
hmotnosť: 320 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal natrhnutý
0,90 €
*bruri* *kat-bio*
N. Krandijevská-Tolstá bola dvadsať rokov manželkou veľkého ruského spisovateľa, klasika sovietskej literatúry A. N. Tolstého. Bola mu družkou v najťažšom období jeho života, plnom rozporov a protirečení. Od prvej svetovej vojny a Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie prekonávala spolu s ním ideologické dilemy, neskôr mravné útrapy emigrácie až po návrat do vlasti roku 1935.
V tomto období Alexej Tolstoj okrem iného vytvoril aj svoje najvýznamnejšie dielo, rozsiahlu epopeju o zložitých osudoch ruskej inteligencie Krížová cesta. Manželka Natalija Krandijevská-Tolstá mu bola vlastne prototypom hlavnej hrdinky Kate, jednej z najvýraznejších ženských postáv v sovietskej literatúre.
Autorkine spomienky sú dielo typicky ženské, dominuje v nich emocionálna zložka, čiže nejde tu o racionálny rozbor udalostí z historického aspektu.
Napriek úplnej otvorenosti pri zobrazovaní osobnej citovej sféry sa autorka usiluje zachovať nezaujatosť v svedectvách o osobnostiach, s ktorými prichádza do styku, a preto možno povedať, že spomienky Natalije Krandijevskej-Tolstej sú novou literárnohistorickou hodnotou. Veď autorka, ktorá bola sama literárne činná, prišla do styku s takými významnými osobnosťami ruskej a sovietskej kultúry, ako je Maxim Gorkij, Ivan Bunin, Alexander Ivanovic Kuprin, Vladimír Majakovskij, Sergej Jesenin, Isadora Duncanová...
V dni, keď som nemávala nočnú službu, ustálil sa takýto zvyk: od dvanástej do piatej Tolstoj pracoval (písal vtedy hru Deň bitky), večer trávieval vo Veľkom divadle, kde tancovala Kandaurovová, no po predstavení, keď ju zaviezol domov, pobral sa na Chlebný bulvár.
Sestra aj ja sme si už zvykli na to, že v noci, o druhej, keď už v dome všetci spali, sa rozľahol zvonček.
— Kto je? — spytovala sa Duna cez odchýlené dvere a Tolstoj hlbokým basom zakaždým odpovedal:
— Nočný motýľ!
Znelo to ako heslo. Duna ho vpustila dnu a ak mal Tolstoj dobrú náladu, tak ešte v kožuchu struhol „bezstarostnú“ tvár a začal krúžiť po izbe, mávajúc rukami — znázorňoval let. A Ďuna vzala synovu sieťku na hranie a začala chytať motýľa, usilujúc sa hodiť kuklu z ružového organtínu Tolstému na hlavu. Bolo to smiešne, jašili sme sa a chichotali ako deti a zapchávali sme si ústa, aby sme nezobudili spiacich.
Potom sme v mojej izbe pili nočný čaj. Sestra si šla ľahnúť a my s Tolstým sme začínali rozpriadať nekonečné rozhovory. Najzaujímavejšie a najobsiahlejšie bývali najmä v predsieni. Tu Tolstoj, už v kožuchu a baranici, nadlho primrzol k zárubni, lebo chcel dopovedať to najdôležitejšie, bez čoho, ako sa zdalo, sa naskrze nemôžeme rozísť. Debatovali sme o umení, o tvorbe, o láske, o smrti, o Rusku, o vojne; rozprávali sme si o sebe aj o svojej minulosti. Tieto nočné besedy sa čoskoro stali potrebou pre nás obidvoch, a jednako ani mňa, ani jeho dokonale neuspokojovali. Naopak, po nich sa srdce zmietalo ešte vo väčšom zmätku, ľakalo sa seba samého, no skrytý magnet našich vzťahov vyťahoval zavše na povrch také nálady a city, ktoré by sme obidvaja mali tajiť — urážku, podráždenie, hnev.
Pamätám sa, raz večer, keď Tolstoj prihadzoval poleno do piecky, zadrel si do prsta triesku! Vytiahla som mu ju pinzetou a ranku dezinfikovala jódom. Povedal:
— Teraz si budem každý deň zadierať triesky do prsta. Viete ich výborne vyberať, takisto ľahko a bezbolestne, ako to vedela moja nebohá mamička.
Nereagovala som, chumáčikom vaty namočenej v kolínskej som poutierala pinzetu, potom prsty.
Tolstoj pokračoval:
— Pri jednom z našich stretnutí, lanskej zimy, ste sa raz nevdojak vyjadrili, že pre ženu milovať — to znamená predovšetkým chrániť, dávať na niekoho pozor. To ste správne povedali.
V ten večer pocit „zaťatých zubov“ bol vo mne mimoriadne silný a rozhovory o láske neboli na mieste.
— Že sa vám chce spomínať aforizmy z lanského flirtu, — poznamenala som kruto.
— Flirtu? — nechápavo sa spýtal Tolstoj. — Naše lanské stretnutia nazývate flirtom?
— A ako ich mám nazvať ináč?
— Neviem, — povedal, — mimochodom, — pozrel na mňa, nevraživo prižmúriac oči, — pre vás možno naozaj boli flirtom.
— A pre vás?
— No, to je už moja vec, — prerušil rozhovor a zachmúrene si začal napchávať fajku.
To už bolo priveľa. Taká nespravodlivosť sa nedala zniesť.
— Vy ste pštros, — zvolala som zúfalo, — bože môj, už vám nevládzem dlhšie vykopávať hlavu, zahrabanú do piesku.
— A vy? — chytil sa toho slova. — A vari vy nie ste pštros? A pritom diabolsky prefíkaný!
— Prečo prefíkaný?
— Lebo sa jednostaj obzeráte. Jedným očkom, či vám nehrozí nebezpečenstvo — hneď zasa do piesku, znova na nebezpečenstvo — a znova do piesku.
Znázornil to tak komicky, že som sa nemohla nerozosmiať. No vzápätí som si pomyslela: „Pozor! Vysvitá, že nie je až taký slepý a že sa vo mne veľmi dobre vyzná. “
Raz dokvitol Tolstoj na Chlebný bulvár neskôr ako zvyčajne, div nie o tretej v noci. Už som bola v župane, chystala som sa do postele.
Ospravedlnil sa, povedal, že práve vystupoval vo vile Riabušinskovcov s dobročinným cieľom v prospech vojnových vdov a sirôt: čítal som dve dejstvá z hry Deň bitky. Margarita tancovala, obidvaja sme mali úspech.
— Hlava mi ide prasknúť, — povedal, — nemáte nejaký prášok?
