BRONTË, CHARLOTTESHIRLEY I., II., III.
Živena, Turčiansky sv. Martin, 1946
edícia Romány Živeny (3-4-5)
preklad Vier Bukvová-Daxnerová
obálka Vojtech Stašík
3. vydanie
beletria, román, literatúra anglická,
270+312+292 s., slovenčina
hmotnosť: 990 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
5,90 €
*kat-belx*
Keď Cary začula tieto slová a počula ho prichádzať, bola by hneď utiekla, keby tu boly druhé dvere, cez ktoré by sa mohla prešuchnúť. Vidí, že je lapená, uväznená. Bojí sa, že mu bude jej neočakávaná prítomnosť nepríjemná. Pred chvíľkou bola by letela k nemu, ale tá chvíľka minula, a ona by už od neho utekala. No útek je nemožný, niet cesty. Jedáleň má len jedny dvere, cez ktoré práve vchádza Moore. Výraz nepríjemného zadivenia, ktorý očakávala v jeho tvári, sa zjavil, ranil ju a zmizol.
„Odišla som zo salónu len pred minútkou trochu si odpočinúť. "
V spôsobe a hlase, ako to povedala, bolo čosi takého divne skrúšeného, že každý musel hneď uhádnuť, že ju v poslednom čase stihlo niečo veľmi smutného, čo ju pripravilo o istotu veselého sebaovládania. Pán Moore si iste pripomenul, ako ho doteraz vítala s milým nadšením a nádejnou dôverčivosťou. Musel pochopiť, ako raňajší náraz na ňu účinkoval, a tu bola príležitosť vyskúšať svoj nový systém a zdokonaliť ho podľa chuti. Ale pravdepodobne sa mu tento spôsob lepšie páčil pri dennom svetle, na dvore jeho fabriky, pri rušnej práci, ako v tichej izbe na mrku. Fanny zapálila sviečky, ktoré predtým stály nerozžaté na stole, doniesla písacie náčinie a odišla. Cary ju chcela nasledovať. Keby bol Moore konal dôsledne, bol by ju musel nechať odísť, ale on stál vo dverách,
vystrel ruku a jemne ju zadržal. Neprosil ju ostať, ale ju nepustil.
„Povedať strýkovi, že ste tu? " opýtala sa ešte vždy tým istým hlasom.
„Nie. Čo mu chcem povedať, môžem povedať i vám. Budete mojím poslom. "
„Dobre, Róbert. "
„Tak môžete mu povedať, že som prišiel na stopu aspoň jednému z tých, ktorí mi zničili stroje. Patrí k bande, čo prepadla Sykesovo a Pearsonovo skladište, a že mám nádej, že ho zajtra dostanem za mreže. Zapamätáte si to? "
„Ach, áno! " Tieto dve slová boly vyslovené
smutnejšie ako kedykoľvek predtým. Potom potriasla hlavou a vzdychla: „Budete ho žalovať? " „Celkom iste. "
„Nie, Róbert. "
„A prečo nie? "
„Lebo to pobúri proti vám celé okolie, viac ako kedykoľvek predtým. "
„To je nie príčina, prečo by som si nemal konať povinnosť a brániť si majetok. Ten človek je veľký lotor a treba mu zamedziť ďalšie darebáctvo. "
„Ale jeho spoluvinníci sa na vás vypomstia. Neviete, ako tunajší ľudia vedia nenávidieť. Niektorí z nich sa vychvaľujú, že môžu nosiť kameň vo vrecku za sedem rokov, potom ho obrátiť a nosiť ešte sedem rokov, a napokon ho hodiť a trafiť cieľ. "
Moore sa zasmial.
............................................................................
... posledná veta ...
A kývnuc jemnou, bielou rúčkou, zmizla za hlavným vchodom, kým farár a jeho bratanica vyšli cez kovanú bránu.
