LEWIS, SINCLAIRVZDUCH ZADARMO
(Free Air)
Smena, Bratislava, 1966
edícia Máj (83)
preklad Dominik Hudec
doslov Zdeno Pištek
ilustrácie Jozef Jankovič
prebal Jozef Jankovič, Miroslav Váša
1. (v Smene) vydanie, 48.000 výtlačkov
73-011-1966
beletria, román, literatúra americká,
224 s., slovenčina
hmotnosť: 275 g
tvrdá väzba
stav: dobrý
0,40 € DAROVANÉ
*mikpa*
Vzduch zadarmo je útešné čítanie a poskytuje veľmi svieži obraz Ameriky, a to práve tej časti, ktorá sa veľmi nezmenila, totiž prírody a rozličných krajín. Milé dobrodružstvá, ktoré prežíva mladý pár, budú príjemným čítaním a utvoria čitateľovi ovzdušie rokov skutočného mieru a pohody.
XXIX NEPRIATEĽSKÁ LÁSKA
Ešte raz sa prizrela - bol to Jeff? Veď ten muž bol rovnomerne tuho opálený a oči sa mu len tak beleli z barnavej tváre. Ruky mal opálené do červena, na jednej mal jazvu a držal ich vyzývavo opreté vbok, celkom nepodobný uhladenému, hlučne tichému Jeffovi z Brooklyna. Na sebe mal manchestrové nohavice, manchestrový kabátik s opaskom a flanelovú khaki košeľu.
Ale tichý, veliteľský úsmev bol Jeffov, aj jeho štíhly pôvab. Jeffov známy úsmevný hlas vítal ju, ochromenú prekvapením.
„Haló, kamoš! Nevideli sme sa my už kdesi v Montane? “
„Ale - kde - vy tu... “
„Práve som sa vylodil z Alasky. Musel som ísť z Kalifornie až hore. Ako sa máte, princeznička? “
Vystrel k nej ruku, potom obidve, prosebne, ale ona sa nerozbehla. Prišla k nemu pomaly a potriasla mu ruku -až príliš srdečne. Skryla sa hneď v širokom kresle a - taktiež príliš srdečne - ho vyzvala:
„Rozprávajte mi o tom. “
Zahľadel sa na ňu. Už dostávala strach z jeho dávnej neústupnej ráznosti a pokojnej dôstojnosti. Ale on si ležérne sadol na jednoduchú stoličku a monotónne začal:
„Bola to naozaj dosť dobrodružná cesta. Ani som nevedel, že sa mi bude ten drsný život tak páčiť. A bol veru dosť drsný. Ach, ani nie taký nebezpečný, ako skôr vyčerpávajúci. Musel som sa plaviť v kanoe tristo míľ proti prúdu plytkej rieky, iba s jedným indiánskym sprievodcom, pričom sme každých desať míľ museli čln prenášať, občas sme sa v dravých prúdoch prevrátili - Veľký náčelník sa pritom skoro utopil - nocovali sme na miestach, kde vynašli moskyty - a raz zrána som zastrelil čierneho medveďa práve včas, aby mi nezožral topánky. “
„Ach! “ vzdychla si s obdivom, a potom zas úzkostlivé „Ó! “
Ale viac o tom ani slova. Jeff bol posledným človekom, čo by bol pokazil dojem zo svojho triumfu rozvláčnymi komentármi, a predsa obidvom bolo jasné, že si zrazu vymenili miesta, že teraz bola ona mľandravým pecúchom a on smelým priekopníkom, že ako on ju obdivoval pri Flatheadskom jazere, mala teraz ona obdivovať jeho a on mal byť slávnym hrdinom.
Už s takmer pokorným obdivom vzdychla:
„A kde ste utŕžili tú ranu? “
„Túto? To nič nebolo! “
„Len mi to povedzte, prosím! “
„Nič zvláštneho, ako som už povedal. Iba akýsi opitý bláznivo vyčíňajúci chlap s nožom. Nepotreboval som sa ho ani dotknúť - hoci je isté. že ma mohol strašne zbiť, ba možno aj horšie. Ale postaral sa oňho Veľký náčelník. “
„On - vás bodol? Nožóóóóóm? Achchchch! “
Pribehla k nemu, pohladila mu ľútostivo jazvu a pozrela naňho zahmlenými očami. Potom sa pokúsila o ústup, ale on jej už ruku nepustil, vzhliadol na ňu, akoby poznal každú jej myšlienku. Úplne oslabla. Ako mu uniknúť? „Pustite ma, prosím! “ prosila maznavo.
Ak jej bude držať ruku ešte chvíľu, zachvela sa, ocitne sa mu na lone, v náručí - bude stratená. A on ju držal. Je...
Ach, je príliš starý pre ňu. Áno, a príliš otcovský. Ale zato - život s Jeffom bol by bezpečný, láskavý a ctihodný.
A predsa, celý ten čas túžila a búrlivo si uvedomovala, že túži letieť za chlapčenským Miltom, svojím druhom, ujsť s ním a ruka v ruke objavovať celý ten pestrý svet, smiať sa zo života a nebáť sa, že to uškodí jej dôstojnosti. Práve zo strachu pred Jeffovou láskavosťou a ctihodnosťou vytrhla mu ruku z dlane. Potom sa zasmiala ako úskočný šermiar.
Ustupujúc k svojmu kreslu zajakávala sa: „ Boli ste... Bola Alaska zaujímavá? “
Teraz ju však nepustil. Napriek svojej odmeranej vážnosti, skočil za ňou, pružne ako mačka, a s nežnou dôraznosťou na ňu naliehal:
„Drahá Klárika. Tých pár týždňov zápasu s prírodou mi úplne otvorili oči. Ale budem mať z toho ešte väčší úžitok. Ak sa náš plán zdarí, budú ma tam potrebovať. Je tam hrôza medi, ale sú aj nesmierne dopravné a pracovné problémy, ktoré viem asi lepšie riešiť, než tí ostatní - ale zas čo sa týka technických otázok, som úplným laikom. Ale už som sa aj s tým oboznámil a zariadim si veci tak, aby som sa ta dostal aspoň raz do roka.
...................................................................................................................................... posledná veta ...
Prežili hádky i smutné chvíle, naučili sa, že medzi vrcholmi šťastia musia prekonávať aj dlhé šedivé obdobia v zaprášených údoliach života, a predsa sa vydávajú na svoju dramatickú púť, schopní spolu sa smiať, lebo spoznali, že ani Schoenstrom, ani brooklynské Vŕšky nie sú ešte celým životom, a veria v romantiku, ktorá robí mladosť nesmrteľnou.
