GOYTISOLO, JUANNA PREDMESTÍ BARCELONY
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1962
edícia SPKK (160)
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
beletria, román, literatúra španielska,
160 s., slovenčina
hmotnosť 230 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
0,10 € DAROVANÉ
*mikpa*
Po dlhom čase dostáva slovenský čitateľ do rúk knihu, ktorú napísal súčasný španielsky autor o súčasnom živote v Španielsku. A nie je to náhodná kniha, náhodne vybratá. Juan Goytisolo je totiž spisovateľ, ktorý zahajuje spolu s Camilom Josém Celom tzv. "novú vlnu" v súčasnom španielskom románe, vytyčujúcom si veľké ciele v duchu demokratického odkazu španielskych tradícií, a po období úpadku tohto žánru aj obrodenecké ciele umelecké.
S "novou vlnou" vstupuje do španielskeho románu súčasná španielska realita a dostáva v nej domovské právo. Goytisolo je v tomto ohľade priam akýmsi typickým zjavom. Tento, dnes tridsaťjeden ročný (narodil sa v r. 1931) barcelonský rodák dozrel v tragických časoch občianskej vojny. Nečudo, že sa mu stali veľkým umeleckým zdrojom. A keďže videl vojnu ešte temer detskými očami, v románoch dáva veľa miesta práve deťom a mládeži, kreslí ich psychu a na ich osudoch ukazuje dôsledky tohto tragického obdobia novodobých španielskych dejín. Stretávame sa s nimi v prvom románe "Triky", v "Smútku v Raji", so skaličenými mladými ľudskými bytosťami vo vojnovom i povojnovom zmätku. V románe, ktorý predkladáme slovenskému čitateľovi pod názvom "Na predmestí Barcelony", stoja tiež v centre deja, i keď Goytisolo tu vykresľuje aj iné spoločenské vrstvy. Proletárska bedač, jej úbohý, s hladom a nedostatkom zápasiaci život na barcelonskom predmestí, kde s chudobou ide aj zlodejstvo, spodné prúdy, pudy, vášne; to je jedna stránka obrazu. Lenže tu Goytisolo nezaviazne. Drobní revolucionári, ako Giner alebo Maño už vidia záblesk svetla z robotníckeho sveta, ktorý im ukazuje východisko. A tak hoci je skutočnosť smutná a ťažká, toto vedomie stojí už na prahu činu - zmeniť ju!
Román zaujme čitateľa práve tak dejom ako prostredím. Umelecky sviežo a napínavo nám autor premietne film o živote ľudí na predmestí, o ich trápeniach, nešťastiach, ale aj o vôli vysekať sa z nich. Goytisolo vyniká najmä v kresbe deklasovaných, ponížených, ubitých ľudí, ich psychy a osudov, vie nás dojať tragikou ich existencie. Nesie nám však aj posolstvo, ktoré frankistická cenzúra nemôže natrvalo umlčať. Posolstvo o tom, že obrodné sily v Španielsku rastú a mohutnejú.
Začal sa Týždeň predmestia. Denníky o tom prinášali zprávy s obrovskými titulkami na prvej strane.
VEĽKÁ SOCIÁLNA UDALOSŤ
Roztržitý pohľad jej spočinul na slovách, ktoré zdôraznil jeden z rečníkov, silulský biskup: „Veľa sa popíše o mrhaní boháčov, “ čítala, „vážne však pochybujeme, že by tieto premrhané peniaze aspoň približne dosiahli sumu, ktorú vydajú na tabak a alkohol — a víno ani do toho nepočítame — takzvané menej uprednostnené vrstvy. “
Costa, ktorý sedel oproti nej, ešte vždy s ohromnou chuťou raňajkoval. Ak sa nemýli, jedol už siedmu hrianku. V rukách mala noviny a ukradomky ho pozorovala. Jej muž v posledných mesiacoch neprestajne priberal. Ruky mal čoraz mäkšie a belšie, brucho mu rástlo ako hrvol vtákovi a mäso na lícach mu začínalo ovísať.
A okrem toho jeho posunky a pohyby ju poburovali. Pri jedení nepríjemne mlaskal jazykom. Keď si miešal jogurt, štrkotanie lyžičkou jej išlo na nervy.
„Jedného dňa to už nevydržím a podrežem mu krk, “ povedala si.
Nedeľami popoludní Costa chodieval na Katalánske námestie kŕmiť holuby. Chodieval v zamatovom kabáte a kockovanej čiapke hore Layetánskou ulicou, aby ušetril peniaze. Raz ho z diaľky sledovala. A medzi pery si vkladal zrnká prosa. Vtáci ho obletúvali, zavieral oči a oddával sa ich hrkútaniu, maznaniu a cukrovaniu.
Keď sa vrátila domov, otvorila dvierka na klietke a nožnicami podrezala kanárikovi hrdlo. Nikdy si však nevedela vysvetliť, prečo to urobila: že by ju bol ten vtáčik nejako mimoriadne dráždil, to nie. Len jej začalo silne búchať srdce, a keď si všetko uvedomila, už bolo neskoro.
Nabudúce sa bude musieť trochu viac kontrolovať. Neraz sa pristihla, ako hladí svojmu spiacemu mužovi uprene na krk. Mäso sa mu pekne odúvalo, bolo mäkké. Stačilo by, keby oň zľahka oprela nôž, hneď by sa doň čepeľ vborila. Minulý týždeň využila Estelinu návštevu na to, aby ju oboznámila so svojou fixnou myšlienkou.
— V hĺbke svojej bytosti pociťujem voči nemu len odpor a pohŕdanie... Štyri roky žijem vedľa neho, pokladajú ma za jeho ženu, ale v skutočnosti nie som mu ženou. No a pánko si za ten čas nenašiel nejaký spôsob, ako by...
— Nože už na to nemysli. Prestaňže o tom špekulovať.
— Musel mu to vysvetliť lekár. Vybrala som sa totiž k nemu na prehliadku, lebo som si myslela, že som neplodná...
— Nože už na to zabudni, žena.
— Keď na takú vec nemožno zabudnúť, — odvetila.
Akosi sa premohla a vstala. Nervy jej mohli v mužovej
prítomnosti kedykoľvek povoliť. Nepovedala nič na vysvetlenie — nikdy to nerobievala — len otvorila dvere a vyšla na ulicu.
Akýsi človek stál na rebríku a inštaloval rad ampliónov na stožiaroch elektrického vedenia. Plagát na budove Frontu mládeže oznamoval Týždeň predmestia. Dolu zase vyvreskúval celý kŕdeľ šarvancov, čo sa sem i ta sácali.
Obchodníkova žena sa pustila uličkami, kde bývali Murciáni. Plán cesty mala každý deň ten istý a dodržiavala ho temer s tvrdohlavosťou šialenca. Akákoľvek odchýlka od neho — i tá najmenšia — zdala sa jej zlou predzvesťou. Obišla mláky na ceste a zahla doprava smerom k pláni.
Minulý týždeň blúdila kade-tade a bola na pokraji šialenstva. Chlapček odrazu zmizol ako gáfor, večer sa nevracal do chalupy, kde bývali jeho rodičia. Raz ho tak celé hodiny čakala. Nespala a sedela na zemi. Stočila sa do klbka a snívala, že býva vedno s ním, až ju na svite prebrala zima.
Na druhý deň ho objavila neďaleko kanála spolu s plavovlasým chlapcom a pomaľovaným dievčaťom.
