GAŠPAR KREMEŇ, JAROPOSLEDNÝ RYTIER Z BYSTRICKÉHO HRADU
POBYS, Považská Bystrica, 2005
obálka Ján Rojko
ilustrácie Ján Martinka
1. vydanie
ISBN 80-969371-9-7
beletria, román, literatúra slovenská, podpis autora
216 s., slovenčina
hmotnosť: 380 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
NEPREDAJNÉ
*cnbtn* *H-6-2*
História patrí medzi najčastejšie a najvďačnejšie inšpiračné zdroje literárnych tvorcov. Skutočnosť, že Jaro Gašpar Kremeň si vybral námet predovšetkým z uhorských dejín, mala by mať pre slovenského čitateľa osobitnú príťažlivosť. Tým skôr, že určitá časť jeho diela sa sústredila na udalosti, ktoré mali vplyv aj na dejiny stredného Považia.
Sám pochádza zo starobylého sedliackeho rodu, ktorý stáročia obýval túto časť krajiny o ktorých teraz píše.
Ako najmladší z piatich súrodencov zostal na rodnej hrude, kde čakal dlhé roky perzekvovaný a neuznávaný pre svoj pôvod a nedostatočné vzdelanie až sa pominie nadvláda komunistov. Desiatky poviedok, ktoré napísal za ich panovania, zostalo buď v koši, alebo zabudnuté v šuplíkoch.
Je autorom už dvoch publikácií, ktoré mu vyšli a v ktorých sa prejavila jeho láska k domovu. Časť postáv, ktoré vytvoril v tejto knižke, sú len odrazom života plného zvratov a utrpenia, ktoré podstúpil.
Je potešiteľné, že konečne na Slovensku vychádza aj niečo iné, ako niektoré, nič nehovoriace publikácie.
Na hradnom nádvorí sedela zamyslená Sára Podmanická a vyhrievala sa pri teplých jesenných lúčoch slnka. Hlavu mala sklonenú a okolo nej nezbedne pobehoval malý Štefan Kremeník. Na boku sa mu hompáľala a plieskala pomedzi nohy malá drevená šabľa, čo mu dal onehdy Rafael. Oči má ako trnky a tmavé kučery sa pekne lesknú. Zrazu sa potkol a oškrel si ruku. Pozbieral sa zo zeme a s plačom na krajíčku pribehol k Sáre. Otŕčal k nej boľavú rúčku. Usmiala sa na neho, pohladnkala po hlávke a pofúkala mu boľačku.
- Raz z neho vyrastie driečny mládenec. - pomyslela si. Obľúbila si Štefana, akoby jej bol bratom. Stal sa jej chránencom. Hoci jeho srdiečko ešte nedokázalo rozoznať dobro od zla, predsa sa vyhýbal tým, čo mu ublížili. Život medzi múrmi hradu, zatiaľ nepoznačil čistú dušu dieťaťa. Možno aj preto tak úzkostlivo pred ním skrývala tajomstvo, ktoré kvárilo jej myseľ. Boli to jej bratia, ktorí ho pripravili o rodičov a nesú vinu na tom, že je úbohou sirotou bez domova.
Vedela, že do neba volajúca krivda spáchaná na chlapcovi, nemôže zostať bez odplaty. Často ho pristihla, ako smutne hľadí k vzdialeným horám, alebo ticho vzlyká. V drobných rukách žmolil vyšívanú šatôčku, jedinú pamiatku na matku. Všade ju nosil so sebou. Raz sa ho spýtala: - Štefanko, a od koho máš tú šatku?
- To mi vyšila moja mamka, keď ešte žila. Pozri, sú na nej veľké vtáčiky. Mamka vravievali, že prinášajú šťastie. Mne ešte nič nepriniesli. A už ju mám tak dlho.
Ver mi, ak ti tak mamka povedali, akiste to bude pravda a raz ti naozaj šťastie prinesú. - utešovala ho. Zo zamyslenia ju vytrhlo silné búchanie na hradnú bránu. Zbystrila pozornosť a malý Štefan sa ustrašene k nej pritúlil. Zo strážnej veže sa vyklonil jeden zo strážcov a spýtal sa:
- Kto tam? Prichádza posol jeho kráľovskej výsosti Ferdinanda! -oznámil hlas spoza brány.
Prekvapení a zaskočení strážcovia nevedeli ako sa zachovať. Napokon jeden zbehol zo strážnej veže a ponáhľal sa oznámiť poslov príchod do Bystrického hradu. Bratia sa neveriacky po sebe pozreli.
- Čo rozkážu vaše veličenstvá? Čo máme robiť? - spytoval sa žoldnier.
- No či ty, tupá hlava, nevieš, čo sa patrí!? Otvor bránu a vpustite ich dnu!
Panstvo treba uviesť do salónu a postarať sa o kone! - zrúkol na neho Ján, ktorý sa ako prvý spamätal z prekvapenia.
-Aaáno, vy-vy-vykonám čo-čo ste ro-rozkázali, pa-pa-pane. - koktal strážca a vycúval von z dverí. Sára vkĺzla popri ňom do salónu. Sadla si v blízkosti kozuba a čakala, čo sa bude diať. Netrvalo dlho a strážca uviedol hosťa. Dnu vstúpil pohľadný, ako jedľa vysoký muž. Už na prvý pohľad bolo zrejmé, že ide o vysoko postaveného hodnostára kráľovského dvora. Nečakajúc na privítanie pristúpil ku kozubu a vystrel ruky k sálajúcemu ohňu. Bratia Podmanickí pozerali na neho a mlčali, akoby nevedeli nájsť vhodné slová na uvítanie. Napokon mlčanie prerušil hosť. Poobzeral sa okolo seba a začal hovoriť:
- Páni rytieri, prepáčte mi moju trúfalosť, že som takto neohlásený k vám vtrhol. Moje meno je Uborša a som kancelárom jeho veličenstva, kráľa Ferdinanda. Na jeho príkaz som prišiel k vám, aby som v záujem krajiny prejednal s vami zopár neodkladných záležitostí a sporné otázky vzťahov medzi vami a jeho jasnosťou. Ale ešte skôr, ako si zasadneme a začneme vyjednávať, musím povedať niečo, čo sa vás možno nemilo dotkne.
Ján a Rafael len mlčky stáli. Nevedno v čom to bolo, či v oblečení, alebo v reči príchodzieho, že ho nechali hovoriť.
Uborša si dlaňou pošúchal čelo a pokračoval:
- Chudobní ľudia sú všade rovnakí. Trpia biedou a pociťujú krivdu. Aj medzi nimi sa nájdu takí, ktorí vynikajú nad ostatnými svojou ctibažnosťou. Derú sa bezohľadne vpred za vidinou bohatstva a moci. Stúpajú čoraz vyššie a vyššie, až napokon zabudnú na svoje korene. Pýcha a krutosť ovládne ich duše a už si nedokážu prikázať “Dosť, už stačí, v najlepšom treba prestať! ”
Ján očervenel ako rak a len málo chýbalo, aby nevybuchol. Rafael sa iba čudne usmieval, akoby sa ho tie slová, čo ťal do živého, nedotýkali. Uborša kul železo za horúca:
- Chamtivosť a túžba po moci v radoch zemianstva narastá nebývalou mierou a jeho výsosť, kráľ Ferdinand sa nehodlá ďalej tomu nečinne prizerať, akoby sa nič nedialo.
Rafael mu skočil ostro do reči:
- Čo tým, doparoma, chcete naznačiť, kancelár!?
- Nuž len to, že od kráľa vám prinášam dobré posolstvo.
- Čo je to za posolstvo? Nože nám ho prezraďte. - vyzval ho Ján a posunkom mu naznačil, aby sa usadil.
- Kráľ sa rozhodol ponechať vám právo na majetky, ktoré vám prináležia a boli vám odobraté.
