MINÁČOVÁ, LIBUŠASÚCIT
Odkaz, Bratislava, 1998
ilustrácie Miroslav Cipár
obálka Miroslav Cipár
1. vydanie
ISBN 80-8519385-X
literatúra slovenská, próza krátka, poviedky, podpis autora,
112 s., slovenčina
hmotnosť: 130 g
mäkká väzba
stav: veľmi dobrý
NEPREDAJNÉ
*cnbtn* *H-6-2*
Náhradný život
ANI VO SNE BY SI NEBOL POMYSLEL, ŽE TAK DOŽIJE SVOJ ŽIVOT. On, čo sa vždy pohyboval medzi ľuďmi, odrazu nemal s kým prehovoriť. Niežeby nebol mal rád samotu, ale iba vtedy, ak sa mu to hodilo. Keď sa v nej cítil dobre. Keď vedel, že mu to prinesie osoh.
Mal svoje knihy. No nemohol stále čítať. Aj oči ho začali pobolievať. A tak si raz pomyslel, že si ich bude musieť šetriť. Ved mnohým z jeho rovesníkov zrak vypovedúval a zostával im (ani to nie všetkým) už len sluch. Aj k tomu dôjde, ale prečo na to myslieť. Čo sa má stať, to ho neminie.
V poslednom čase sa čoraz viac stával fatalistom, hoci to nezodpovedalo jeho vnútornému presvedčeniu. Vždy veril predovšetkým v zdravý rozum a vedomosti. Duševné poryvy, ako to nazývala jeho žena, mu boli cudzie. Nemal ich rád. Možno aj preto, lebo ona im tak často podliehala. No vedel ju pochopiť. Jej náladovosť sa mu niekedy dokonca páčila. Bola to súčasť jej povahy. A možno práve to ho k nej priťahovalo. Keď bola mladá, chcela byť žurnalistkou. A mala azda aj talent. Pekne tiež kreslila. Zostalo mu po nej niekoľko obrázkov, ktoré si rozvešala po byte. Bez nich si izby nevedel predstaviť. Viseli tam odnepamäti a zostanú tam, kým nezomrie. Tak si povedal a tak to aj cítil. Deti niekedy nadhodili, že si mamine obrazy vezmú, ale nikdy im na to neprikývol. A tak všetko zostalo pri starom. Vlastne všetko v dome zostalo tak, ako to bolo za jej života. Ich spoločná spálňa, hosťovská i salón. Aj veranda, z ktorej bol výhľad na záhradku s niekoľkými stromami, ozdobnými kríkmi, trávnikom, na ktorý sa zmestilo plátené ležadlo, prútené kreslo a malý drevený stolík. Pri ňom si zvykol popoludní vypiť čiernu kávu. Teraz už, pravdaže, sám. Keď bolo pekne, povaľovalo sa na ňom po celý deň plno novín. V zime mal zasa obľúbené kreslá v izbách. Zvykol ich striedať, aby mal okolo seba vždy inú scenériu. Aspoň tak mal pocit, že nie je stále prikovaný na to isté miesto. On, ktorý sa kedysi, len čo zasvietili prvé lúče jarného slnka, poberal na koči, bričke či motorke do širokého okolia. Do najodľahlejších dedín. Do domcov na lazoch, kde ho gazdiné vítali čerstvým chlebom, slaninkou, klobáskou a štamperlíkom tuhého. Taký cigánsky bol jeho život inžiniera geometra od jari do neskorej jesene. Iba čo v zime úradoval vo vykúrenej kancelárii župného domu naproti parčíku. V ňom sa týčila socha básnika, ktorej nikdy nestihol venovať pozornosť. Hoci výhľad z jeho obloka na stred malého vidieckeho mestečka, na budovu múzea, súd s väznicou v pozadí bol naozaj impozantný.
Ako tak kráčal do záhrady pred domom, kde chcel nastrihať pár ruží do váz v izbách, zaškrípala bránka a všimol si, že dnu vkročila ženská postava.
- Dobrý deň, pán inžinier, - pozdravila sa bodrým hlasom.
- Ruky bozkávam, - povedal, keď zbadal, že je to najlepšia priateľka nebohej ženy.
- Hned zrána v záhrade?
- Chystám sa potešiť aspoň kvetmi.
- Ale ba, nie ste na tom tak zle, aby ste sa utešovali iba kvetmi, - namietla.
- Je to najistejšie, - povedal s úsmevom, v ktorom sa zračil náznak irónie.
- Možno, — mykla plecom a zamierila k domu. - Prišla som vás pozrieť. Reku, keď ste tak sám na svete, bude nám spolu aspoň na chvíľu veselšie.
- Ráčte ďalej, - vyzval ju. - O chvíľu som tam.
- Postavím na kávu. Ved som tu ako doma.
- Pravdaže, - súhlasil s rozpačitou veľkodušnosťou.
Sedeli v pohodlných kreslách, čo neraz poslúžili na
javisku, keď prišli do mestečka hosťovať herci. Popíjali kávu. Rozhovor však viazol. Aj keď návštevníčka pospomínala všetky dostupné klebety, inžinierovi akosi nebolo do reči. Sám sa čudoval, lebo taký nebýval. Nikdy mu nerobilo ťažkosti nadviazať kontakt. Preto ho ľudia mali
