BHATTAHARYA, BHABHANIVEĽKÝ HLAD
(So many Hungers!)
Matica slovenská, Martin, 1951
edícia Prekladová knižnica MS (7)
preklad Tatiana Ruppeldtová
prebal Osvald A. Klapper
1. vydanie, 6.600 výtlačkov
beletria, román, literatúra indická,
256 s., slovenčina
hmotnosť 360 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
NEDOSTUPNÉ
*mikpa* *kat-belx*
„Veľký hlad“ je otriasajúcou, ale pravdivou knihou o dnešnej Indii. Udalosť, okolo ktorej sa točí celý tento román, je veľký hlad, čo zachvátil Indiu v nedávnej druhej svetovej vojne. S napätím a rozhorčene sledujeme, ako hlad zasiahol do životov ľudí, ako hynuli slabí a chudobní a ako sa proti nemu vedeli zabezpečiť mocní a bohatí. Spisovateľ vykreslil v knihe verne i príslušníkov indického ľudu, i inteligencie, alebo bezcitnej vládnúcej buržoázie, a napokon aj anglických a iných utláčateľov. Vidíme, ako sa India zmieta vo vojne, s ktorou ubiedení indický ľud nemá nič spoločného. Tento ľud predovšetkým sa naučíme poznávať, ale aj zem, ktorú obýva a pracne obrába.
Vlani sme vydali román „Cesta do Indie“. Bola to kniha o Indii, ktorú napísal Angličan. Túto knihu však napísal Ind a je preto dobre porovnať, ako sa na veci dívajú dvaja ľudia, ktorí majú tak málo spoločného. Angličan Forster čestne uznáva, že vykorisťovanie Indie Anglickom musí prestať, ale jeho stanovisko je predsa ovplyvnené prístrojom národa, ku ktorému patrí. Okrem toho je už pre dnešné časv nedostačujúce. India sa odvtedy zmenila a zmenil sa poriadne i vývin vecí na svete. Kniha Inda Bhattáčárju, ktorá je veľkou obžalobou Anglie, doplňuje a opravuje teda knihu Forsterovu. Čitateľ, ktorý si ich prečíta obe, vnikne spoľahlivo do celej sféry problémov anglo-indických vzťahov a nadobudne presvedčenie, že tieto vzťahy patria výlučne minulosti, pretože boly založené na koloniálnom vykorisťovaní. V budúcnosti stojí pred nami veľká, slobodná India, ktorá čoskoro sa dá na cestu novej Číny a o ktorú sa musíme zaujímať. Osud stámiliónov ľudí tejto krajiny bude potom vplývať na osud celého sveta. Najprv však sa musí indický ľud zbaviť nielen anglických kolonizátorov, ale aj vlastnej príživníckej buržoázie — a práve na tieto problémy poukázal autor knihy neobyčajne bystro. Stará, tajomná a ospanlivá India mizne, rodí sa nová, činná a revolučná, ktorú najlepšie môžeme poznať z kníh pokrokových indických autorov, ako je aj B. Bhattačárja.
Vlani sme vydali román „Cesta do Indie“. Bola to kniha o Indii, ktorú napísal Angličan. Túto knihu však napísal Ind a je preto dobre porovnať, ako sa na veci dívajú dvaja ľudia, ktorí majú tak málo spoločného. Angličan Forster čestne uznáva, že vykorisťovanie Indie Anglickom musí prestať, ale jeho stanovisko je predsa ovplyvnené prístrojom národa, ku ktorému patrí. Okrem toho je už pre dnešné časv nedostačujúce. India sa odvtedy zmenila a zmenil sa poriadne i vývin vecí na svete. Kniha Inda Bhattáčárju, ktorá je veľkou obžalobou Anglie, doplňuje a opravuje teda knihu Forsterovu. Čitateľ, ktorý si ich prečíta obe, vnikne spoľahlivo do celej sféry problémov anglo-indických vzťahov a nadobudne presvedčenie, že tieto vzťahy patria výlučne minulosti, pretože boly založené na koloniálnom vykorisťovaní. V budúcnosti stojí pred nami veľká, slobodná India, ktorá čoskoro sa dá na cestu novej Číny a o ktorú sa musíme zaujímať. Osud stámiliónov ľudí tejto krajiny bude potom vplývať na osud celého sveta. Najprv však sa musí indický ľud zbaviť nielen anglických kolonizátorov, ale aj vlastnej príživníckej buržoázie — a práve na tieto problémy poukázal autor knihy neobyčajne bystro. Stará, tajomná a ospanlivá India mizne, rodí sa nová, činná a revolučná, ktorú najlepšie môžeme poznať z kníh pokrokových indických autorov, ako je aj B. Bhattačárja.
6. KAPITOLA
Letná obloha stratila už svoju trblietavú žiaru, studený vietor od pobrežia chladil súmrak, a predsa obidvom mužom perlil sa pot na hrudi. Ťažko oddychovali. Ich ťažký rybársky čln, ktorý poháňali dvoma veslami, letel rýchlo po prúde. Dve veslá pracovaly za štyri.
„To najhoršie už máme za sebou, “ povedal Kanu a utrel si pot koncom svojej dhoti. „Už len kúsok — sotva sto záberov veslom. K tamtej húštine na ohybe rieky. Dobré miestečko. Tam čln bezpečne ukryjeme. “
„Len pomalšie, Kanu b h a i, “ odvetil jeho spoločník, mladý rybár, s uľahčením v zadychčanom hlase. „Nech nás trochu prúd nesie. “
Čln sa pomaly kĺzal po rieke a bočil k zátoke stále ďalej a ďalej od siete nebezpečenstva.
Japonské vojnové loďstvo ovládalo vody morského pobrežia. To bolo to nebezpečenstvo. Široká hruď Bengálska ležala odhalená a nestrážená pred útokom od mora. Nepriateľ by mohol pristáť na pobreží. Čo potom? Nájde vypálenú zem, pevne odpovedala vláda. Bude treba spustošiť tisíc míľ krajiny okolo dolného toku bengálskych riek, spustošiť. Treba začať s dopravnými spojmi — člnmi. V tomto kraji, takom bohatom na rieky, je čln všetkým — vozom, automobilom, nákladným vlakom — všetkým. Bez člnov bude nepriateľ stratený, bezmocný.
Zhabte člny! Zničte člny! Veľké člny odvlečte!
Tak prišli do Báruní, ako i do päťsto iných dedín, prisluhovači vládcov ničiť člny a priviedli si na pomoc vojakov. Zhabali päťdesiat člnov, ale niekoľko ešte chybelo. Ničitelia mali so sebou soznamy o počte člnov v každej dedine. Bengálski vládcovia konali svoju úlohu dôkladne.
Nebol to akt tyranstva, násilia. Majitelia člnov dostávali náhradu. Vládni prisluhovači niesli so sebou plné mešce peňazí. Ale nevedomí rybári reptali, nechceli pochopiť, že je to pre nich výhodné. Keby prišli Japonci, vari by zaplatili za člny? A potom, zaiste i rybári musia mať nejaké povinnosti k svojmu štátu, ktorému hrozí veľké nebezpečenstvo.
Rybári, zadubené mozgy, chovali sa tak, ako by ničitelia člnov boli väčším nebezpečenstvom!
Dielo bolo takmer skončené. Zhabané člny ležaly nakopené na brehu rieky. Ale čo tých päť, čo ešte chybí?
Kanu bežal na pomoc svojmu priateľovi, rybárovi. Pri západe slnka prevážali čln s miesta na miesto, aby ho zachránili pred nepriateľom, aby ich nepriateľ nechytil. Teraz sa už skoro sotmie. Ráno už budú ničitelia člnov preč. Život ubehlíkov bude zachránený.
Kanu, vyziabnutý dedinský mládenec, vyvíjal sa v posledných rokoch veľmi rýchlo. Bol už taký vysoký ako jeho otec a pod nosom mu už hustly čierne chĺpky.
„Kto sú to — tí Japonci? “ spýtal sa rybár, čudujúc sa v duchu. Pred týždňom ktosi z dediny počul to slovo a teraz už bzučalo všetkým v ušiach, vo dne v noci.
„Cudzinci, “ odvetil Kanu s úškľabkom. „Všetko cudzinci — ako Angláni, Nemčúri, Číňania — aj Japóni. “
„Aj Iráni a Turčiská a Arménci, “ doložil rybár mená, ktoré poznal. „Všetko cudzinci. Prečo netrčia pri vlastnom kozube? Čo to za šialenstvo, čo ich ženie cez sedem čiernych vôd k domovom pokojamilovných ľudí, aby ich ničili? “
......................................................................
... posledná veta ...
"Čím vac nám priťahujú okovy, tým viac sa ony uvoľňujú."
