STEHR, HERMANNSVÄTÝ DVOR I., II.
(Der Heiligenhof)
Spoločnosť priateľov klasických kníh, Bratislava
edícia SPKK (46) (47)
preklad Mária Nemcová
prebal Štefan Bednár
beletria, román, literatúra nemecká,
522 s., slovenčina
hmotnosť: 730 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
0,60 € spolu za oba zväzky
*mikpa* in *kat-belx*
Kamenár v meste, ktorému sverili zhotovenie sintlingerovského pomníka, sám nazýval sa sochárom, pretože za mladi sa pokúsil o umelecké vzdelanie, čo rýchle zlyhalo. Od tej doby bol kazičom, ktorý na uskutočnenie každej objednávky potreboval raz toľko času, pretože pred začatím nejakej práce musel zápasiť s divým osím rojom prepiatej fantázie. Možno len z márnomyseľnosti sa vrhol do toho vnútorného víru, aby ochutnal tieseň „pravého umelca” a aby presvedčil objednávateľov o vynaliezavosti svojej hlavy. Pre Svätý dvor splodil najprv rotundy so zemeguľami, na kopuli sediacich alebo lietajúcich géniov, stĺpovité haly so schodmi, symbolické figúry, ktoré sa oháňaly raz vyhasnutými fakľami, raz piesočnými hodinami a ktoré vymýšľal vo všetkých postojoch premýšľania a zádumčivého veštenia. S touto pestrou smesou plánov tvrdošijne sa otáčal pred Sintlingerom a jeho ženou, hoci mu hneď povedali, že ide len o prostý podstavec s krížom. Keď sa konečne spamätal zo svojho márnomyseľného poblúznenia a pochopil úlohu, bol hlboko sklamaný, spopolavel v tvári a urazený odišiel, ako by túto prácu pokladal pod svoju dôstojnosť. Tým sa obyčajne začínala jeho rýchla robota a dalo sa očakávať, že v krátkom čase sa splní nádej Sintlingerky. Sedliak sa čoraz viac odťahoval od tejto veci a ponechal svojej žene a Zenkerovi, aby vždy znovu nabádali „sochára”. A okrem tohoto mechanického podnetu ani nebolo nič, čo by bolo dielu prospelo, keďže prosté znenie venovania ustanovil Sintlinger a s neveľkou námahou vymohol u Johany rozhodnutie, aby pre klebety ľudí upustila od vysvätenia pomníka. Po uistení sochára, práca pokračovala cvalom, už aj rozkázal dať sa do vykopania vymeraných základov.
Ale temer pred skončením privalila sa do dielne kamenárovej prekážka, za ktorú nebol zodpovedný. Nezdržala len stavbu pomníka, ale bola následkom udalostí, ktoré najzvláštnejším spôsobom zasiahly aj do života Sintlingerovho. Do onej doby zapadá hrozný nepokoj pre strašné banské nešťastie v Porurí, ktorý postrašil celé Nemecko.
Nedbanlivé obsluhovanie napúšťania uholného prachu vodou vyvolalo v bani „Gotthilf” v Gelsenkirchene požiar, ktorý sa so strašnou rýchlosťou rozšíril a svojím dusivým dymom naplnil veľkú časť stôl v poslednom poschodí, takže sa zdalo, že odrezal vyše sto robotníkov od vonkajšieho sveta a vydal ich napospas istej smrti. Celé Nemecko stŕplo od hrôzy a táto udalosť tvrdo doliehala na sedliacke obyvatelstvo, predovšetkým na tých, ktorí — ako obyvatelia Hemsterhus a okolia — boli tak blízko ohniska nešťastia. Zem, tá dôverná, bezpečná pôda života, zdala sa teraz mnohému mámivou a úskočnou prikrývkou, pod ktorou sa stahovaly nepredstavitelné hrozby, pod ktorou prebiehaly búrky hĺbok a nezvučne sa pripravovaly hroby, ktoré sa mohly v každej chvíli rozzeviť a nahltať sa ľudí. A pretože tento otras pripadol okrem toho do týždňov pred žatvou, keď sedliaka pri pohľade na zrejúce obilie uchvacuje omnoho živšia citlivosť pre blaho a zlo života, každý vystupujúci mrak sa zdal nebezpečnejším, vietor hvízdal príšernejšie a každá tichá horúčava tlačila zlovestnejšie než predtým. Táto- úzkosť, ktorú jeden pred druhým tajil, ale ktorú nemohol skryť, ešte sa zväčšila, keď dedinami preletela ako jazdec smrti zpráva, že pri vykopávaní obetí banskej katastrofy došlo k divým výstupom nielen medzi príbuznými, ale aj u zmenového robotníctva iných baní, ktorí obviňovali správu z lakomého zanedbávania bezpečnostných opatrení. Zúfalé ženy zúrily ako revúci orkán a kameňmi bombardovaly dvere a okná budov, takže nakoniec strhly k násiliu i baníkov, ktorí zpočiatku hroziví a zachmúrení, ale zdržanliví a rozvážni vyčerpávali svoju pozornosť a silu pri zachraňovaní úbohých
...................................................................
... posledná veta...
Odteraz znel vždy jasne ako hlas
dieťaťa a teraz, keď sa jeho hlas milo vznáša nad dolinami a kopcami, ľudia v
izbách si hovoria: „Počúvajte, svätá Lenka spieva, ” prestanú rozprávať,
vykročia pred dvere a s pohnutím načúvajú, dokiaľ zvon nedoznie.
