GIDE, ANDRÉPASTORÁLNA SYMFONIA
Elán, Bratislava, 1948
edícia Komorná knižnica (4)
preklad Jožo Felix
4. vydanie, 3.000 číslovaných výtlačkov
prekladateľom podpísaných
číslo výtlačku 1835
beletria, román, číslovaný výtlačok
110 s., slovenčina
hmotnosť: 149 g
mäkká väzba
stav: veľm dobrý
NEPREDAJNÉ
*H-6-2*
Formálne je kniha rozdelená na dva zošity. Je písaná ako denník, v retrospektíve. Hlavnou hrdinkou je slepé dievčatko Gertrúda, ktoré osirie. Prichýli ju miestny pastor, ktorý má so svojou ženou Améliou 5 detí. Amélia to neprijíma s radosťou, no pastor to chápe jednak ako svoju povinnosť a jednak ako výzvu. Na radu lekára učí pastor Gertrúdu hovoriť, rozoznávať predmety, farby prirovnávať ku zvukom hudobných nástrojov a o jej pokrokoch si vedie denník. Amélia to pokladala za stratu času. Vyčítala mužovi, že vlastným deťom sa tak nevenoval ako Gertrúde. So synom Jakubom ju naučili Braillovo písmo. Chodievala s nimi do kostola, naučila sa hrať na harmóniu. Pastor sa časom do Gertrúdy zaľúbil a žiarlil, keď ju videl so synom Jakubom. No i on k nej prechovával vrelé city....
"..... losť, ktorá nechce pochopiť, že, ako stojí v podobenstve, nie tie deti oslavujeme, ktoré ostaly doma, ale to stratené a navrátivšie sa; trápilo ma i to, že nemá nijaký ohľad na nevidomosť tohto dievčaťa; veď vedela, že Gertruda sa mohla úfať iba tejto jedinej radosti. A ak, z Prozreteľnosti božej, mal som ja, obyčajne taký zaujatý prácou, práve toho dňa trochu voľného času, výčitky Amelie sa ma tým viac dotkly, lebo dobre vedela, že každé z mojich deti malo práve vtedy alebo nejakú prácu, alebo ho nejaká povinnosť viazala k domu a že ona sama, Amelia, nemá nijaký smysel pre hudbu, takže i keby vôbec voľne mohla disponovať so svojím časom, nikdy by jej ani len na um nezišlo ísť na koncert, hoc by ho usporiadali priam pred našimi dvermi.
A okrem toho ma ešte zarmútilo to, že sa Amelia neostýchala vysloviť tieto slová výčitky pred Gertrudou; lebo hoci som vzal svoju ženu nabok, vravela dosť hlasno, aby ju Gertruda počula. Cítil som sa skôr roztrpčený ako smutný a o niekoľko minút, keď nás Amelie nechala samých, podišiel som ku Gertrude, vzal som jej chvejúcu sa rúčku a priložil som si ju na tvár:
- Vidíš, tento raz som neplakal!
- Nie,- tento raz je rad na mne, - odpovedala, namáhajúc sa usmiať; a vtom som videl, ako sa jej krásna tvár, ktorú obrátila ku mne, zaliala slzami.
8. marca.
Jediný spôsob, ako ulahodiť Amelii, spočíva v tom, že sa vystríham vykonať niečo, čo sa jej nepáči. Iné, pozitívne prejavy lásky nestrpí. Keby však tušila, ako mi tým už zúžila život! Ach, keby dal Boh, aby žiadala odo mňa niečo ťažkého! S akou radosťou by som spravil pre ňu každú hlúposť, podstúpil každé nebezpečenstvo! Ale ona ako by sa hrozila všetkého, čo len trochu vybočuje z rámca zvyklostí; a pokrok na ceste života neznačí pre ňu iné, len rozmnožovať dni, vždy rovnaké. Neželá si, ani odo mňa neočakáva nové ctnosti, ba ani nejaký vzrast ctností jestvujúcich. Díva sa s nepokojom, ak nie s nechuťou, na celé to úsilie duše, ktorá chce vidieť v kresťanstve niečo iného, než len skrotenie pudov.
Musím sa však priznať aj k tomu, že som onoho dňa v Neufchatel veru celkom zabudol na poverenie Amelie, aby som šiel k našej obchodníčke, vyrovnať účet a kúpiť ešte cverny. Ale hneval som sa preto potom na seba väčšmi, ako by sa bola mohla hnevať ona, tým skôr, že som si pevne zaumienil nezabudnúť na to, vediac konečne, že „kto je bedlivý vo veciach malých, bude bedlivý i vo veciach veľ- ....."
