ONDREJOV, ĽUDOSLNKO VYSTÚPILO NAD HORY
(Vrchárska trilógia)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1960
obálka Martin Benka
ilustrácie Martin Benka
edícia Pôvodná próza
2. vydanie, v tomto vydavateľstve 1., 8.000 výtlačkov
beletria, román,
480 s., 11 ilustrácií, slovenčina
hmotnosť: 512 g
tvrdá väzba
stav: ušpinená obálka, bez prebalu, na patitule drobné venovanie
4,40 € PREDANÉ
*BIB07* in **S5P**
DOLINA BEZ RADOSTI
Prišiel čas aj na Jerguša Lapina. Za horúceho letného dňa poslali páni z mesta hrbatého polgára Divočiaka z dediny, aby mu doručil predvolanie na okresný dom.
— Páni ťa zovú, — povedal, — musíš ísť do vojny ...
A tu Jerguš Lapin ľahučko pozbieral svojich sedem vecí, majetok v batôžku: mištičku i drevenú lyžicu, fujaru z bazy ako svieca, ktorú vyrezával celé leto, svoju veľkú fujaru z jaseňa, valašku i píšťalku a lúčil sa s bačom:
— Zostaňte si zdravý! — podával mu ruku.
Bača sa nahrbil, odvrátil sa bokom. Na hlinenej dlážke koliby rozbili sa jeho veľké slzy. Jerguš ich zazrel, naľakal sa ich. Pustil bačovu ruku a akoby chcel vytriasť zo seba nepríjemnú silu, čo nadúvala prsia, útekom sa rútil dolu do doliny.
Samota ho čakala ako kedysi, akoby prichádzal k nej Jerguš Lapin-dieťa. Zastal na lúke Priehybine, posotil klobúk navrch hlavy, a ako raz pohladil samotu očami, zrak sa mu vyjasnil.
Kroviská Paseky šušťali naľavo a bežali pásom hore nad dedinu.
Boli divé a husté ako tma, lebo Jerguš Lapin sa už nimi nepredieral.
Dubová hôrka napravo trčala mocná; bolo treba nazvať ju dúbravou.
V záhrade pod Pasekami, okolo domu i okolo vody, knísali sa staré obrovské stromy. Kôra im zhrubla a zdrsnela.
Niektoré okyptili víchry, čo udierajú na samotu najmä za jesenných nocí. Poniektoré aj zbútľaveli. Ale samota nijako nemenila svoju tvár.
Pod domom tiekol ten istý potok teplice, v ktorom bývali rovnako vážne staré žaby.
Keď všetko poobzeral, spustil sa do dvora. Vbehol do kuchyne, zložil veci do kútika a zvítal sa s matkou, so sestrou Annou i s Rudkom-tulákom.
— Do vojny ma zovú! — zvolal veselo, vytiahol zo záhrenia predvolanie, položil ho na stôl.
Matka a Anna pozreli na seba, ústa im zamlkli, tváre zaihrali smútkom. Ale Rudko nič nechápal. Pustil sa do výskoku v tuhej radosti nad Jergušovým príchodom.
Jerguš ho pojal k Jelšovej vode. Utekali, zaskakovali. Zastali pri žumpe, ktorá tlmene hučala. Jerguš spieval pesničku o vode, čo večne putuje a obchádza sihote. Vyzliekol sa a skočil do vody. Rudko zhodil košieľku i gatky a šmaril sa za ním.
Plávali, čliapkali sa, potápali i prskali. Potom vyumývali celé telá a poobliekali si čisté gatky i košele.
Vrátili sa ľahkí a zasadli na prahu kuchyne. Jerguš si rozplietol dlhé vrkoče vlasov, čo vekom stmaveli a teraz sa leskli nádychom mladých gaštanov. Rozčesal ich a znova zaplietol. Potom vyniesol z kuchyne fujaru a povedal Rudkovi:
— Tvoja je! Hlas má ako agátový med ...
Ukazoval, ako treba preberať. Fúkal a hral clivé piesne o zbojníckej láske. Matka s Annou pripravovali večeru, šramotili v kuchyni a stále boli smutné. Ale Rudkovi bolo jasno na tvári.
Chvostík zaňuchal v povetrí priateľa a milovníka zverov, s ktorým prežil svoju mladosť. Premohol starecké driemoty, vytiahol sa z drevárne, dotackal sa k Jergušovi a položil starú hlavu na jeho koleno. Oči sa mu smiali, keď ho pohladila mocná a horúca Jergušova ruka.
A keď prišla noc, v jarčeku teplice zanôtili žaby tú istú pieseň storočí, ktorú Jerguš tak rád počúval, ako raz na svoje nohy vzrástol...
