DICKENS, CHARLESVIANOČNÁ PIESEŇ A INÉ NOVELY
Spolok sv. Vojtecha, Trnava, 1948
preklad Eugéniea Felberová, Stanislav Felber
obálka Edita Ambrušová
2. vydanie
beletria, próza krátka, literatúra anglická,
256 s., slovenčina
hmotnosť: 386 g
tvrdá väzba
9,00 € stav: dobrý, bez prebalu, dosky mierne ušpinené *szoro*b-eng*
Dickens sa neuspokojil kritikou, no ukazoval aj cestu k náprave; jedinú správnu a možnú cestu: nápravu znútra, nápravu srdca. Nie zákony, zákazy a reformy, lež láska k blížnemu, súcit, pochopenie a odpustenie aj pre chyby a hriechy iných.
Vybrali sme z veľkého množstva kratších Dickensových diel práve tieto, lebo majú nielen spoločný čas — odohrávajú sa okolo Vianoc — ale aj spoločný motív lásky, súcitu a odpustenia.
Taký Scrooge z „Vianočnej piesne“ je priam symbolom: nič sa nezmenilo, nič sa nestalo, nijaký spoločenský prevrat — a jednako len z frfľavého, naježeného starca stane sa dobrý, milý spokojný starý pán, čo šíri šťastie aj medzi inými. Nič sa nezmenilo — iba jeho srdce.
Či taký pán radca, alebo pán Filer zo „Zvonov": hlas železnej logiky a zdravého rozumu. A hľa, kde zavedú ľudstvo! Do biedy, zúfalstva a zločinu. A stačí trocha lásky, ozajstnej, nevypočítavej lásky a vrúcneho citu, a všetko zlé odrazu zmizne a aj taký zgniavený, úbohý Toby môže sa radovať z Nového roku.
Jeden jediný dobrý skutok stačí, aby Jackson z „Križovatky Mugby“ objavil nový, krásny svet, aby sa naučil odpúšťať a aby sa zo samotárskeho, opusteného čudáka stal oduševnený účastník a spoločník sveta a všetkých ľudí.
To je zlatá niť, čo sa tiahne celým Dickensovým dielom: láska, súcit a dôvera v Prozreteľnosť, čo riadi osudy ľudské. To je skryté pod všetkými tými veselými a smutnými, ironickými a sentimentálnymi príbehami a epizódami, to dokazujú všetky tie milé a nezabudnuteľné postavy a postavičky, čo sa staly majetkom celého vzdelaného sveta.
V tom bol Dickensov význam, v tom je jeho sila a nesmrteľnosť.
Z obloka malej chalúpky vyžarovalo svetlo, a oni sa ponáhľali k nemu. Prešli cez múr z hliny a kameňa a našli veselú spoločnosť okolo plápolajúceho ohňa. Sedel tam staručký človek so ženou, deťmi, vnukmi a ich deťmi, všetci boli v pestrých sviatočných šatách. Starý baťko im spieval vianočnú pieseň hlasom, ktorý málokedy prevýšil skučanie vetra na neplodnej pustatine. Tá pieseň bola veľmi stará už aj za starcovej mladosti; občas sa k nemu pripojili sborom aj ostatní. Keď začali spievať, starec vždy oživol a zvýšil hlas a keď prestali, jeho živosť poklesla.
Duch tu nemeškal dlho, ale vyzval Scroogea, aby sa chytil jeho šaty a preletel cez močiar, — kde sa len ponáhľal? Azda len nie k moru? Ba, veru k moru! Scrooge sa obzrel a na svoju hrôzu uvidel za sebou posledný pruh zeme a hrozný rad skál; jeho uši ohlušovalo hučanie vody, ktorá sa valila, revala a zúrila medzi strašlivými jaskyňami, ktoré vymlela a divo sa pokúšala podryt zem.
Asi hodinu od brehu, na smutnom úskalí ponorených skál, po celý rok zúrivo zalievaný vlnami, vypínal sa opustený maják. Veľké chumáče morských tráv liply na jeho základni a morskí vtáci — zrodení z vetra, ako morská tráva z vody — vzlietali a spúšťali sa okolo, ako sa spinaly a klesaly morské vlny, ktorých sa letmo dotýkali.
Dvaja mužovia, ktorí strážili svetlo, ešte aj tu urobili oheň, ktorý cez guľatý otvor v silnej stene zaplavoval jasnou žiarou hrozné more. Nad hrubým stolom, za ktorým sedeli, stískali si svoje drsné ruky a želali si veselé Vianoce, pripíjajúc z grogového krčaha. Jeden z nich — ten starší, ktorý mal tvár rapavú a zjazvenú zlým počasím, ani hlava na predku lodi — dal sa do spievania drsnej piesne, ktorá sama bola podobná búrke.
Duch sa zase ponáhľal ďalej nad čiernym vlniacim sa morom — vždy ďalej — až sa spustili na loď, ďaleko od všetkých brehov, ako hovoril Scroogeovi. Zastavili sa u kormidelníka pri kormidle vedľa strážneho miesta na predku lodi, medzi dôstojníkmi, ktorí mali stráž. Každý stál na mieste a bol ako temná mátožná postava, no jednako každý z nich si pospevoval vianočnú pesničku alebo bol naplnený vianočnými myšlienkami alebo tlmeným hlasom rozprával svojmu spoločníkovi o niektorom minulom Štedrom večere a o svojej túžbe po domove. A každý na palube bdiaci či spiaci, dobrý či zlý, mal toho dňa prívetivejšie slovo pre iného ako v hociktorý iný deň v roku, aspoň čiastočne sa zúčastnil na sviatočných radostiach dňa, spomenul si na svojich milých a vedel, že oni tiež myslia na neho s láskou.
Scrooge počúval stonanie vetra a premýšľal nad tým, aké povznášajúce je pohybovať sa v opustenej temnote nad neznámou priepasťou, ktorej hĺbky skrývajú také veľké tajomstvá ako smrť, a bol veľmi prekvapený v svojom zamyslení, keď počul veselý smiech. A ešte väčšmi bol prekvapený, keď poznal, že je to smiech jeho vlastného synovca, a keď videl, že sa ocitol v jasnej, suchej, žiariacej izbe, a duch sa usmieva vedia neho a pozerá na spomenutého synovca so zhovievavou láskavosťou.
— Ha, ha! — smial sa Scroogeov synovec. — Ha, ha, ha!
Keby ste náhodou — ale nie je to pravdepodobné —
poznali niekoho, kto sa vie smiať s väčšou chuťou než Scroogeov synovec, veruže by som ho tiež rád poznal. Predstavte mi ho, a budem pyšný, že sa s ním poznám.
Je to dobré, spravodlivé a vznešené usporiadanie veci, že práve tak, ako je nákazlivá každá ľútosť a choroba, nie je na svete nič tak neodolateľne nákazlivého ako smiech a veselosť. Kým sa Scroogeov synovec tak smial, že si držal boky, hádzal hlavou a skrúcal tvár do najnemožnejších úškľabkov, jeho žena sa smiala práve tak srdečne ako on. A ani ich shromaždení priatelia nezaostali, oni sa tiež búrlivo smiali s nimi.
— Ha, ha! Ha, ha, ha!
— Čestné slovo, že hovoril, že Vianoce sú hlúpoty! — zvolal Scrogeov synovec. — A iste tomu aj veril.
— Tým väčšia hanba preňho! — hovorila jeho žena pohoršeno. Zlaté stvorenia, tie ženy! Nerobia nikdy polovičnú prácu! Berú vždy všetko vážne.
