Matica slovenská, Turčiansky sv. Martin, 1948
1. vydanie
Františka Hečku slovenská verejnosť dosiaľ poznala len ako básnika, tvoriaceho veľmi úsporne svoje verše, dotýkajúce sa vždy aktuálnych sociálnych problémov, ktoré ho obklopovaly. Jeho prozaický debut — tento trojsväzkový román je preto isteže prekvapením rozsahom, no plne spĺňa očakávania, i čo sa týka jeho myšlienkovej náplne. Hečko zachytáva vo svojom románe na osudoch rodiny Habdžovcov vývin slovenskej vinárskej dediny, ktorú nazýva Vlčindol, za celé prvé štvrťstoročie nášho veku. Nevyhýba zachyteniu ani jediného odrazu veľkých hospodárskych a ideologických zmien, ktoré nastaly v slovenskom kolektíve od počiatku nášho storočia. V slovenskej literatúre dosiaľ ani nebolo takého diela, ktoré by, ako Hečkovo Červené víno, vedelo zachytiť v postupe časovom všetky tie vývinové stupne, ktorými prechádzala naša juhoslovenská dedina. Starostlivo však vyhmatáva i črty, ktoré zostávajú v týchto ľuďoch stálymi. Hečkov otvorený pohľad si nič nezakrýva. Odhaľuje sily aj slabosti slovenského človeka. Nie už zbožňovanie slovenského folkloru, konzervatívne a odpúšťajúce všetky chyby; je tu opravdivá chlapská láska ku kolektívu, z ktorého autor pochádza, čo reže i do živého, aby odstránila všetky plané výhonky, zabraňujúce mu zdarne rásť. Autorova bezpečná znalosť tematiky pôsobí zriedkavo hodnoverne v našej literatúre, v ktorej sa spisovatelia tak často spoliehajú len na inšpiráciu. Složitú, živú a napínavú dejovú zápletku rozpráva Hečko štýlom naozaj epickým, nezaťaženým slovnými čačkami, ale oživeným typickým autorovým humorom. Hečkovo Červené víno je teda debut, ktorý prináša nielen mnoho kladného do celku našej literatúry, ale i dielo, ktoré pre všetky vrstvy našej spoločnosti je i pútavým čítaním.
42. Otcovský diel a materinská čiastka
Spoločný testament Michala Habdžu, umrevšieho na sklonku toho roku, v ktorom sa skončila veľká vojna, a jeho vernej manželky Veroniky, rodenej Kristovej, kráčajúcej ako by už len po pamäti, ale vždy poslušne v stopách svojho nebohého muža — tento testament je dielo smelé, prísne a dôkladné. Od začiatku až po koniec nasiaknuté je — ako roľa pred jarnou siatbou výživnou vlahou — starým sedliackym mravom. Až sa tak prehýna od ťažkej spravodlivosti v rukách slivnického verejného notára. Atramentové riadky písma, poukladané tesne pri sebe ako brázdy na čerstvo zoraných zelenomiských Dolinkách, div že svojou závažnosťou nepretrhnú tenkú blanu papierového chotára, na ktorom sú naorané. Slová v testamente sú ako hrudy na čerstvom ešte hrobe v zelenomiskom cmiteri, kde odpočíva verný manžel, prísny otec a starostlivý hospodár. A z tých hrúd na hrobe — zarovno s tým, ako rengavý hlas notárov hrkoce po hrudnatých riadkoch testamentu — dvíha sa neviditeľná ruka nebohého, aby sa ešte raz a naposledy zahrozila svojmu neposlušnému a zradnému potomstvu a aby naposledy a neodvolateľne rozkázala svojim oráčinám a ďateliniskám, svojim staviskám a nemým tváram rožného statku, svojim peniazom a vkladným knižkám — komu a akým dielom majú patriť. Kto dobre previdí a bystro dopočuje a jemne vycíti, ten so zatajeným dychom chápe, že veliteľská ruka mŕteho vyrastá z hrobu do výšavy, až nad hlavy vlastných detí, a ztadiaľ neúprosným ukazovákom mieri smerom na Prašivú vodu, ukazujúc na najtenšie vlčindolské chlapča, až po pás zapadnuté do vínorodej hliny Vlčích kútov: len ho schvatnúť a posadiť rovno za stôl do vrchnostenskej hornej izby na svoje osiralé sedisko.
Testament najsamprv vraví nábožne, že nesmrteľná duša gazdova patrí Pánu Bohu, jeho milosrdenstvu, ktoré je veľké, a jeho súdu, ktorý je spravodlivý. A hneď za tým, čo je poručené Bohu, nasleduje nežná reč manželovej vďačnosti, ktorá patrí jeho družke za vernú lásku: tak je napísané, že — za štyridsať rokov vo všetkých chvíľach dobrých i vo všetkých hodinách protivenstiev — najväčšou hodnotou po Bohu bola mu žena, vždy naplnená vernosťou a vždy pokorná v poslušnosti.
Potom testament karhá neposlušné a tvrdohlavé deti, nazývajúc ich úskokmi a nevďačníkmi, a preto prudko zatvára im dvere do vrchnostenskej hornej izby so slovami, aby sa neopovažovali sadať za stôl, zpoza ktorého sa rozkazuje, v svojom hriešnom pokolení — ani po meči, ani po praslici.
Po tomto tvrdom rozsudku testament nalieva sa hlasom, podbehnutým tučnou závažnosťou, a povoláva za následného dediča polovičky všetkého majetku, okrem peňazí, najstaršieho vnuka, ktorým je Marek Habdža, nepremožiteľný v robote a neústupný v dobrých predsavzatiach, ako sa ukázalo v rokoch biedy a navštívení. Testament vyslovuje nádej, že všetky budúce činy tohto dediča zaľúbia sa Bohu, ako sa zaľúbily jeho minulé činy milujúcemu srdcu starého otca. Polovicu majetku, vyznačeného presne a podrobne, čo všetko je jeho a čo sa mu nemôže ani stratiť, ani zmenšiť, ani zaťažiť — má si následný dedič vziať — po smrti starej matere. A tá, hoci o tom testament zanovito mlčí, nenávidí Marka so všetkou svojou zlosťou tak veľmi, že sa to nedá ani vypovedať: len o mačný máčik menej, ako jej je svätá mužova ostatná vôľa. Len pre tento mačný máčik, o koľko je v nej väčšia poslušnosť k mužovi ako zlosť na svojho vnuka, mohla táto stará mať vôbec položiť na testament svoj nahnevaný podpis.
K synom, pretože zradili zem, je testament skúpy. Urban a Mikuláš, ak žije, erbujú po osmine. Jozefke, lebo tá sa proti zemi neprehrešila a z domu neubehla, dostáva sa práva brať si do úžitku štvrtinu majetku.
Napokon testament rozkazuje peniazom a vkladným knižkám vystrojiť parádny pohreb a bohatú karminu, kúpiť na cmiter mramorový kríž s dvoma stĺpmi a zasadiť ho tam tak, aby jeden stĺp stál ...