HEČKO, FRANTIŠEKČERVENÉ VÍNO
diel prvý
Živly
Matica slovenská, Turčiansky sv. Martin, 1948
edícia Knižnica Slovenských pohľadov (132)
obálka Martin Benka
1. vydanie
beletria, román
232 s., slovenčina
hmotnosť: 342 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý, 3 drobné pečiatky predchádzajúceho majiteľa
NEPREDAJNÉ
*H-6-6*
Františka Hečku slovenská verejnosť dosiaľ poznala len ako básnika, tvoriaceho veľmi úsporne svoje verše, dotýkajúce sa vždy aktuálnych sociálnych problémov, ktoré ho obklopovaly. Jeho prozaický debut — tento trojsväzkový román je preto isteže prekvapením rozsahom, no plne spĺňa očakávania, i čo sa týka jeho myšlienkovej náplne. Hečko zachytáva vo svojom románe na osudoch rodiny Habdžovcov vývin slovenskej vinárskej dediny, ktorú nazýva Vlčindol, za celé prvé štvrťstoročie nášho veku. Nevyhýba zachyteniu ani jediného odrazu veľkých hospodárskych a ideologických zmien, ktoré nastaly v slovenskom kolektíve od počiatku nášho storočia. V slovenskej literatúre dosiaľ ani nebolo takého diela, ktoré by, ako Hečkovo Červené víno, vedelo zachytiť v postupe časovom všetky tie vývinové stupne, ktorými prechádzala naša juhoslovenská dedina. Starostlivo však vyhmatáva i črty, ktoré zostávajú v týchto ľuďoch stálymi. Hečkov otvorený pohľad si nič nezakrýva. Odhaľuje sily aj slabosti slovenského človeka. Nie už zbožňovanie slovenského folkloru, konzervatívne a odpúšťajúce všetky chyby; je tu opravdivá chlapská láska ku kolektívu, z ktorého autor pochádza, čo reže i do živého, aby odstránila všetky plané výhonky, zabraňujúce mu zdarne rásť. Autorova bezpečná znalosť tematiky pôsobí zriedkavo hodnoverne v našej literatúre, v ktorej sa spisovatelia tak často spoliehajú len na inšpiráciu. Složitú, živú a napínavú dejovú zápletku rozpráva Hečko štýlom naozaj epickým, nezaťaženým slovnými čačkami, ale oživeným typickým autorovým humorom. Hečkovo Červené víno je teda debut, ktorý prináša nielen mnoho kladného do celku našej literatúry, ale i dielo, ktoré pre všetky vrstvy našej spoločnosti je i pútavým čítaním.
4. Jarný sneh
Habdžovci sú odvážni ľudia. Vyhrabávajú vlastné svoje životy zo zelenomiského poníženia a určujú im vlčindolskú cenu. Chytro navykajú na vlčindolské zákony. Sú dva: robota a láska.
Urban sa hrúža v zemi. Prehŕňa sa v nej ako v modlitebnej knižke. Siaha do jej mastných vnútorností. Takého zahlineného bráva si ho Kristína do náručia. Reťazami rúk priputnáva sa k nemu. Dýcha jeho povetrie. Nalieva sa šťavami jeho radostného života. Obaja vrastajú do vlčindolskej prsti ako viničné pníky. Urban je prútom s listmi podoby sŕdc a Kristína hroznom, napnutým do úrody. Slamenými slučkami priväzuje ich robota na kolík ľúbosti.
Habdžovci sú krásni ľudia. On je rovný a tvrdý. Keď kráča, rozsýpa odhodlanie. Telo trčí mu zo šiat, rozduté kosťami a svalmi. Ale nepôsobí dojmom siláka. Má úzku, skoro ženskú hlavu s riedkymi vlasmi na temene a s poloostrým nosom na tvári. Hlava mu je vôbec zladená až do márnotratnosti: pod vysokým čelom žiaria mu veľké belasé oči a nad bradou s dievčenskou jamkou má úzke, skoro detské ústa. Ona je štíhla, ani nie oveľa menšia od nebo, troška nohatá, priútla v páse a primaterská v prsiach. Tvár jej akiste maľoval slepec, len tak bez olejov a štetca: oblieval mliekom, striekal krvou a posýpal sadzou. To, čo mu vyšlo z rúk, udivuje.
S Kristíny krása priam padá ako s púpavy páper. V čase jej dievoctva namýšľali si mládenci zo štyroch dedín, možno i preto, že bola sirota, že jej môžu kradnúť bozky, ako kradli jablká zo záhrady zelenomiskému dekanovi, u ktorého slúžila. Lenže Urban si chránil svoj poklad. Tĺkol sa pre ňu s najdivšími bitkármi. Nože zastavovaly sa len na kostiach. A ona večne len plakala, lebo vždy holo len pre ňu, či dopichali jeho, a či doklal on. Skoro všetky jej dievčenské bozky bývaly slané od slz. Pre ne roztrhal i pevné poriadky habdžovskej zákonitosti, pevné ako povrazy, ktoré súkalo štvoro pokolení prísnych pradedov a zlostných prabáb. Slúži mu to na česť. Sirôtka, pricupkavšia z Podhája s batôžkom na chrbte, čakávala naňho konča farskej záhrady, neschopná myslieť na niečo inšie ako na svojho milého. Bolo v nej čosi takého, ako býva v klopaní srdca: klopká si srdiečko, klopká, je to jednoduché, a celý život od toho závisí. Urban pri nej vyspel na muža, ba ukrutne sa zavzal a stvrdol.
Konča farskej záhrady rástlo chabŕždie s divým chmeľom, ktorý bo splietal vovedno. A bola práve jeseň, voňajúca jablkami... A ich láska nemala ani kraja ani konca ...
Lenže na také plesniviny, ako je „mať rád“, odpusťte, u Habdžovcov sa pľulo! A preto za čas obaja hriešnici viseli v povetrí, až to kdekoho pohoršovalo. Zistilo sa síce, že Kristína nie je takým všiváčaťom, ako sa myslelo pôvodne, ale o to už ani nešlo, lebo bolo, čo bolo. A Kristína mala toho ani nie tak na zahodenie. Ukázala sa skoro zámožnou. No predsa trvalo veky, kým sa zelenomiskému dekanovi podarilo obmäkčiť tatenka s mamenkou a spratať Urbanov hriech do podoby svätého stavu manželského ...
Urban sa trasie ešte i teraz od ošklivosti, keď si pomyslí, aké dni a noci bol by odžíval v dome na zelenomiskom námestí, keby sa nebol spriečil. Bol by sa krčil v rozkysnutom náručí Barborv Spevárovej, navnádzanej mu za ženu od malička. Jej objatie nikdy by sa nebolo poriadne zaklenulo a stislo. Bol by ustavične slúchal jej hrubý hlas, podobný zvuku krhlv. Bol by sa prosto ponášal ako brav na jej zelenomiskej mastnote, ach, takej podobnej všetkému kravskému . . .
Nie!
Týmto "nie“ spriatelil si mocnosť, ktorá mu vtisla Kristínu do náručia: život! Lebo — život sa raduje, keď sa vo svete niečo deje, nové tvorí a staré rúca, keď sa občas i neposlúcha a hlavami prebíjajú múry.
Mladí Habdžovci sa sprotivili a zrúcali múr. A zvíťazili: on oddal sa do kopačky vo Vlčích kútoch a ona, sediac pri ráme, pribrala sa vyšívať gatre ...
