COOPER, JOHN FENIMORE
LOVEC JELEŇOV
(The Deerslayer)
Mladé letá, Bratislava, 1978
preklad Albert Remenár
ilustrácie Teodor Schnitzer
3., upravené vydanie, 20.000 výtlačkov
knihy pre deti, beletria, román, dobrodružné,
152 s., slovenčina
hmotnosť: 648 g
tvrdá väzba s prebalom, veľký formát
stav: výborný
5,90 € PREDANÉ
*BIB06*
Cooper sa narodil v roku Veľkej francúzskej revolúcie v rodine amerického veľkostatkára. Pôvodom a výchovou bol aristokrat, a preto prijímal nastupujúcu buržoáziu nepriateľsky. Vo svojich románoch a novinových článkoch ju nemilosrdne kritizoval, obracal na posmech. Hoci mal nepríjemnosti a ťažkosti, nevzdával sa. viedol súdne procesy, bičoval neporiadky súčasnej spoločnosti. Nakoniec musel predsa len ustúpiť. Odteraz venoval sa len písaniu. Ako protiklad nastupujúcej buržoázie postavil umelecký obraz starého patriarchálneho života indiánskych kmeňov, oslavy voľného života v prírode. V postave bieleho lovca Nathaniela Bumppa stelesnil svoju predstavu o správnom vzťahu k Indiánom a k prírode. Rámec celej pentalogie tvoria mocenské boje Angličanov a Francúzov o koloniálnu moc nad americkým kontinentom. Oba národy využívajú pre svoje ciele domorodé obyvateľstvo — Indiánov. Spojencami Francúzov sa stali severnejšie kmene kanadských Hurónov a na strane Angličanov bojovali južnejší Delawari, medzi ktorými boli Mohykáni najstatočnejším kmeňom. Románom „Lovec Jeleňov“ sa začína historická epopeja o Indiánoch, hoci práve tento diel bol napísaný posledný. Hrdinom tohto románu je mladý lovec Nathaniel Bumppo, ktorému Delawari dali meno Lovec Jeleňov, pretože bol neobyčajne šikovným lovcom tejto zveri. Je prvý raz na bojovom chodníku. Je až nepochopiteľne pravdovravný a nesebecký. Pomáha ľuďom bez rozdielu farby pokožky len preto, že v tom nachádza vnútorné uspokojenie. Aby zachránil svojho priateľa, indiánskeho náčelníka Čingačgúka, ktorý prišiel vyslobodiť svoju nevestu k Hurónom, lebo mu ju uniesli, nechá sa zajať. Hoci mu hrozí zdĺhavá, bolestivá smrť, neprejaví najmenšiu ľudskú slabosť, čím vzbudí obdiv aj u nepriateľa. Do celkom iného sveta sa dostávajú bieli osadníci — Tom Hutter a mladý namyslený krásavec Henry March — lovci skalpov. Na každý skalp nepriateľského Indiána vypísali anglickí kolonizátori veľkú odmenu. V honbe za bohatstvom dopúšťali sa teda „legálne“ rozliční dobrodruhovia najneľudskejších činov a vraždili nielen bojovníkov, lež aj ženy a deti. Na vlnách a brehoch Zrkadlového jazera, vyžarujúceho čarovný, podmanivý pokoj a nádheru, odvíja sa tragický príbeh krásavice Judity a slabomyseľnej Hetty.
ŠTRNÁSTA KAPITOLA
Pokojný večer bol v ostrom protiklade s rozbúrenými ľudskými vášňami, ale rastúca temnota bola s nimi v podivnom súlade. Slnko už zapadlo, rozlúčilo sa so zemou, okraje mrakov sa už nejagali zlatom jeho lúčov a cez pretiahnuté štrbiny neprenikalo slabnúce svetlo. Ako ťažký hustý baldachýn vzdúvali sa na nebi mrákavy. Vyzeralo, že noc bude opäť temná. Na jazernej hladine nesčerila sa ani vlnka. Ševelil iba slabučký vánok, vetríkom sa to sotva mohlo nazvať, ale bol vlhký a dusný. Spoločnosť v hrade bola práve taká zachmúrená a mlčanlivá ako príroda okolo nej. Obaja vyslobodení zajatci cítili akési pokorenie a zneuctenie, ale do týchto zahanbujúcich pocitov miešala sa aj trpká túžba po pomste. Veľa premýšľali aj o tom, ako zle s nimi zaobchádzali v posledných chvíľach zajatia, ale neboli im vďační ani za milotu, ktorú im divosi preukazovali predtým. A napokon ich pálilo svedomie, ktoré im našepkávalo, že čo vytrpeli, bolo iba spravodlivou odplatou. Viac sa poddávali hnevu voči svojim nepriateľom, a seba nechceli viniť.
Ostatní boli mlčanliví. Lovec Jeleňov a Judita sa oddávali žalostným úvahám, len Hetty bola v tejto chvíli úplne šťastná. A Delawar vo vyhliadke, že čoskoro bude mať opäť pri sebe svoju verenicu, videl v duchu len rozžiarené obrazy šťastia. V takomto rozpoložení a v takejto nálade zjedli večeru.
— Tom, starký, — zvolal Hurry a vybuchol v kŕčovitý, násilný smiech, — keď si bol taký uvelebený na čačine, vyzeral si ako poviazaný medveď, a len sa divím, že si nevrčal. No už je to za nami, načo stonať a vzdychať. A ten oplan Rozčesnutý Dub, čo nás sem priviezol, má pozoruhodný skalp, dal by som zaň toľko, čo platí Kolónia. Cítim sa bohatý ako guvernér, akoby som mal dukátov plné priehrštie. Judita, srdiečko, trúchlili ste za mnou, keď som bol v rukách Filištíncov? Filipsteinovci bola rodina nemeckého pôvodu, žijúca pri Mohawku. Hurry ju nenávidel a trochu si jej meno poplietol s biblickými nepriateľmi Židov Filištíncami.
— Naše slzy zdvihli hladinu jezera, Harry March, mohli ste to pri pobreží spozorovať, — silila sa Judita do posmechu, hoci nemala náladu na žarty.
— To, že Hetty i ja budeme žialiť za otcom, bolo snáď celkom prirodzené, no za vami sme prelievali priam potoky sĺz.
— Ale, Judita, o úbohého Harryho sme sa práve tak trápili ako aj o otca, — prerušila ju prostoduchá sestra.
— Pravdaže, Hetty, pravdaže, veď my máme starosť o každého, kto je v tiesni, to vieš dobre, — odvetila Judita tichým, chlácholivým hlasom.
— Ozaj máme radosť, že vás vidíme a že ste sa dostali z rúk tých Filipsteinovcov.
— Ej, je to psia svorka títo Indiáni... a podobné psie plemeno sú aj tí dolu pri rieke. Nechápem, Lovec Jeleňov, ako si nás mohol dostať od nich. Odpúšťam ti, že si mi zabránil vykonať spravodlivosť nad tým oplanom, čo tu bol, odpúšťam ti pre tú malú službičku, ktorú si nám preukázal. Teraz nám však prezraď, ako si to urobil. Môže sa stať, že aj ty budeš raz v takej istej núdzi, a potom ti tiež pomôžeme. Dosiahli ste to nejakým klamstvom alebo azda lichôtkami?
— Ani jedno ani druhé, Hurry, jednoducho som vás vykúpil. Zaplatili sme za vás výkupné, a to veľmi vysoké. Iste si dáš pozor, aby si sa nedal ešte raz polapiť, lebo už by nám naša zásoba cenností nevystačila.
— Výkupné! Ech, to teda musel starý Tom potriasť mešcom, lebo mojich sedem slivák, to je všetko, čo mám, nestačilo by vykúpiť ani len vlas, nie to ešte kožu. Ani by som nebol veril, že by táto svorka lotrov len tak ľahko vypustila zajatca, keď už ho majú pevne zviazaného na zemi. Ale peniaze sú peniaze a odolať im padne vždy nesmierne ťažko. Či Indián či beloch — je to vcelku jedno.
Hutter vstal, pokynul Lovcovi Jeleňov a zaviedol ho do izby. Tu sa konečne starý Tom dozvedel, čím bolo treba zaplatiť za ich slobodu. Starký neprejavil ani nevôľu, ani prekvapenie, keď sa dopočul, že otvorili truhlicu. Predsa však by bol rád zvedel, ako ďaleko prezreli obsah. A vypytoval sa i na to, kde našli kľúč. Lovec Jeleňov ako zvyčajne povedal pravdu. Rozhovor čoskoro skončili a obaja sa vrátili do prednej miestnosti, ktorá bola zároveň obývacou izbou a kuchyňou.
— Neviem, čo si o tom myslieť. Či je medzi nami a divochmi mier, alebo vojna, — zvolal Hurry.
— Veľmi priateľsky sa tvárili, keď nás ako zajatcov prepúšťali na slobodu. No a keď sa chlapi správajú k sebe čestne a ohľaduplne, to znamená, že sa rozchádzajú ako priatelia... Poď dnu, Lovec Jeleňov, a povedz nám svoju mienku! Vážim si ťa viac ako predtým, lebo si to svojím posledným činom zaslúžiš.
— Tu je odpoveď na tvoju otázku, Hurry, aby si opäť dostal chuť bojovať.
