Matica slovenská, Turčiansky sv. Martin, 1948
1. vydanie
Františka Hečku slovenská verejnosť dosiaľ poznala len ako básnika, tvoriaceho veľmi úsporne svoje verše, dotýkajúce sa vždy aktuálnych sociálnych problémov, ktoré ho obklopovaly. Jeho prozaický debut — tento trojsväzkový román je preto isteže prekvapením rozsahom, no plne spĺňa očakávania, i čo sa týka jeho myšlienkovej náplne. Hečko zachytáva vo svojom románe na osudoch rodiny Habdžovcov vývin slovenskej vinárskej dediny, ktorú nazýva Vlčindol, za celé prvé štvrťstoročie nášho veku. Nevyhýba zachyteniu ani jediného odrazu veľkých hospodárskych a ideologických zmien, ktoré nastaly v slovenskom kolektíve od počiatku nášho storočia. V slovenskej literatúre dosiaľ ani nebolo takého diela, ktoré by, ako Hečkovo Červené víno, vedelo zachytiť v postupe časovom všetky tie vývinové stupne, ktorými prechádzala naša juhoslovenská dedina. Starostlivo však vyhmatáva i črty, ktoré zostávajú v týchto ľuďoch stálymi. Hečkov otvorený pohľad si nič nezakrýva. Odhaľuje sily aj slabosti slovenského človeka. Nie už zbožňovanie slovenského folkloru, konzervatívne a odpúšťajúce všetky chyby; je tu opravdivá chlapská láska ku kolektívu, z ktorého autor pochádza, čo reže i do živého, aby odstránila všetky plané výhonky, zabraňujúce mu zdarne rásť. Autorova bezpečná znalosť tematiky pôsobí zriedkavo hodnoverne v našej literatúre, v ktorej sa spisovatelia tak často spoliehajú len na inšpiráciu. Složitú, živú a napínavú dejovú zápletku rozpráva Hečko štýlom naozaj epickým, nezaťaženým slovnými čačkami, ale oživeným typickým autorovým humorom. Hečkovo Červené víno je teda debut, ktorý prináša nielen mnoho kladného do celku našej literatúry, ale i dielo, ktoré pre všetky vrstvy našej spoločnosti je i pútavým čítaním.
34. Prípad Filomény Ejhledjefkovej
Ľudský život vo Vlčindole, viac ako inde na svete, formuje spolupráca roboty s láskou. Tieto základné sily, prameniace priam z ruky Stvoriteľovej, udržujú a obnovujú Vlčindol. Keď sú v rovnováhe, sú pevné ako konopné povrazy. Nepretrhne ich ani surová moc vladárskej prírody. A neoslabia ich ani úklady satanáša a iných zlých duchov, ktorí sa na skazu duší potulujú po svete. Príroda iba obrába zemskú hrudu, do ktorej plytšie alebo hlbšie zarývajú svoje korienky ľudské semienka. A satanáš so svojimi pomocníkmi sa len rozháňa s nabrúsenou kosou, aby tu a tam, keď ľudské stebielko prerastie mieru zákona, skolil ho na zemské hnojisko. Všetko ostatné, čo je medzi kolískou a smrteľnou posteľou, a toho je vo Včindole beznádejne veľa, kŕmi a napája, šatí a obúva, povzbudzuje a chlácholí, povznáša a karhá, odmeňuje a tresce, väzní a vyslobodzuje — robota s láskou.
Vo Vlčindole niet polovičatosti: alebo sa podvolíš, alebo umrieš! V tomto hlinenom jazere nežijú živočíchy, spomínané v neúprosných veršoch Písma svätého slovami „ani ryba, ani rak“. Také čudá s rybími žiabrami a račími klepetami cudzopasia len v kalnej mláke mesta Slivnice. Vo Vlčindole sú len slušné ryby a len ozajstné raky.
Prvému paragrafu zákona, v ktorom je reč o robote, podvoľujú sa vlčindolské ryby a raky priam s otrockou prehnanosťou, lebo je rovnaká námaha dostať sa na siahu vopred alebo odcofkať sa na dve polsiahy dozadu. To je jasné počtárstvo: jeden za osemnásť a druhý bez dvoch za dvadsať. Tu nemá príčiny zasahovať ani surová moc Prírody, ani kosa Zlého ducha.
Horšie je s druhým paragrafom zákona, ktorý hovorí o láske. Nie o láske k bližnému, ak bližným je napríklad susedovo baranča, zaodeté do vlčej kože, ale o láske zdravého muža k zdravej žene. Vlčindolský zákon pozná totižto len takúto lásku. Tá je tu na to, aby obnovovala a omladzovala život, ktorý len čo sa rozvije, už aj cvála k zániku. Ostatné lásky: ako láska rodičov k deťom, detí k rodičom, detí medzi sebou, ľudí k ľuďom, nehovoriac o nejestvujúcej láske k vlasti — to je niečo celkom iného: to je starostlivosť rodičov o deti, to je vďačnosť detí voči rodičom, to je slušné správanie sa detí, ktorým prichodí bývať v jednej chyži a jesť z jednej misy, to je veľkomyseľnosť k susedovi, že môže vôbec bývať za svojím plotom, a to je, ako teraz vo vojne, povinnosť umrieť za kráľa a za vlasť na bojišti alebo vysychať od hladu v zázemí. A to nemá vôbec nič spoločného s obnovovaním a omladzovaním života, ktorého údelom je nikdy neumrieť.
Vlčindolská láska je taká vznešená a veľká, že kráča ihneď za všemohúcnosťou božou: z jej úsmevov, z jej objatí a z jej odovzdaní rodia sa vlčindolské deti. A nemá smyslu protiviť sa zákonu, pomocou ktorého sa obnovuje ľudský život. Také pľuhavstvá trescú sa smrťou: už či sú hodny len ľútosti alebo aj odsúdenia. Je už isté, že Štefan Červík-Nehreš, hodný ľútosti, umrie práve tak, ako umrie Šimon Pančucha, hodný odsúdenia. Obaja umrú navždy, stratia sa zo sveta ako nepotrebné tiene, lebo nemajú detí: Nehreš preto, že nemohol mať, hoci aj chcel, a Pančucha preto, že nechcel, hoci mohol mať. Zákon je neúprosný. Pozná len jeden trest, najstrašnejší zo všetkých — i pre toho, kto márne prosí, i pre toho, kto sa bezbožne protiví —: zahynutie!
Ale Filoména Ejhledjefková nezahynie. Hoci jej vlasť na rozkaz apoštolského kráľa vytrhla muža z náručia, nesprotivila sa zákonu. I keď v čase hlbokého pokoja nenachodila v Oliverovi všetko to, čo je potrebné pre manželské šťastie, vždy bola poslušná zákonu lásky. Mala rada rapavého Olivera, hoci mu myseľ ubiehala na Jelenie brehy k tej, čo ho zradila. Mala ho rada, i keď ju bíjaval, i keď si nevážil jej obetu. Musela ho mať rada cez všetky protivenstvá a bolesti, lebo život ju vystrojil zvlášť dôkladne a s osobitnou pozornosťou práve na úlohu — mať deti. Mať ich veľa a zdravých, súcich súkať povrázok ľudského pokolenia do nekonečnosti.