MORIC, RUDO
Z POĽOVNÍCKEJ KAPSY
Mladé letá, Bratislava, 1982
edícia Vybrané spisy Ruda Morica
doslov Rudo Moric
ilustrácie Mirko Hanák
8. vydanie, 74.000 výtlačkov
beletria, próza krátka, knihy pre deti
216 s., slovenčina
hmotnosť: 440 g
tvrdá väzba
PREDANÉ stav: veľmi dobrý
PREDANÉ stav: veľmi dobrý *bels*
Horár ujo Bohdan, človek srdečný, dobre pozná prírodu, život zvierat. Za pochôdzky horou so svojim spoločníkom vše si spomenie, čo v hore zažil s lesnou zverou. Vtedy siahne do kapsy svojich poľovníckych skúseností a živo, farbisto i výstižne vyrozpráva príhody o líškemudráčke, o lesnom sedmospáčovi, o prefíkanej vrane a iných obyvateľoch lesov a polí. Utešene opisuje krásu prírody,
slovenských hôr.
Škodca
Počasie bolo naozaj krásne. Krištáľovopriezračný vzduch dovolil z Ostrého dovidieť až ďaleko do Oravy a aj hrebene Malej Fatry boli neobyčajne blízko.
A tu, na temene Ostrého, ujo znovu otvoril svoju koženú kapseľku, a už sa rozprávka sypala:
— Cez jeleniu ruju sem často chodievam, — začal. — Široko-ďaleko nieto takého rujaniska, ako je naše Ostro. Zďaleka sem chodia jelene za čriedami laní. Tu človek najlepšie vidí, koľko má v revíri chovných jeleňov a či sa mu nevyskytol nejaký mrzák so zakrpateným parožím. A takých veru v revíri netreba, iba čo ho špatia.
Ale najväčšia galiba je, keď sa v revíri nájde jeleň-spiatočník.
Ujo mi vyčítal z tváre, že neviem, o čo ide.
— To vám je jeleň, no, povedal by som, starec. A veru mrzúň je to poriadny. Jeleň-spiatočník je vlastne škodná zver. Veru tak! Z krásneho šestnástoráka sa vám po rokoch stane škodca revíru. Rok čo rok sa mu z parožia strácajú výsady, parohy sú chudobnejšie, až príde čas, keď mu ostanú vidlice alebo len silné a ostré špice. Ajajáj, a to vám je hotový postrach ostatných jeleňov. Spiatočný špiciak cez ruju len striehne, odkiaľ sa ozve trúbenie, a už letí v tú stranu. Laní si ani nevšimne, len sa ženie ostrými parohmi rovno do súboja. A to je veru nerovný boj. Veď si len predstavte: kdeže môže mladý jeleň s bohatou korunou parožia tak útočiť proti ostrým hrotom spiatočníka! Výsledok je vždy rovnaký: mladý jeleň klesá dopichaný na smrť...
Nuž takého škodného jeleňa som v týchto miestach dolapil hneď prvý rok, čo som sem prišiel...
Ujo urobil prestávku. Vstal, prešiel sa hore-dolu po mäkkej lúčke, akoby si príhodu najprv v hlave oživoval. A ja som sedel a od netrpezlivosti som hrýzol stebielko trávy. Ujo si o chvíľu konečne znovu sadol a pokračoval:
— Pri jednej pochôdzke natrafil som na zdochnutého jeleňa. Bol dopichaný ako rešeto a iste mal páľu, lebo sa dotiahol hen do doliny k potoku a tam aj zhasol.
Rany nasvedčovali jednému: v revíri mám škodného jeleňa.
Hneď som zverboval ostatných horárov a začali sme pásť po nemilom hosťovi. Ale kdeže! Ťažko je na takého starého prefíkanca naďabiť. Nachádzali sme miesta, kde jelene nocami tvrdo zápasili so škodcom, ale jeho nie a nie dostať na mušku. Už sme našli štyri obete toho zbojníka, a on vždy mal čas ujsť. Často menil miesto, brúsil z jedného grúňa na druhý a šarapatil. Aj sme na nočných postriežkach počúvali jeho zriedkavé hlbočizné vytrubovanie, ale kým sme došli na miesto, kde ten už bol! Išlo ma roztrhnúť od jedu! Veď ak ho nedostaneme, prídeme o polovicu chovných kusov v revíri.
Doma som už ani nehovoril, len hučal a zazeral ako hrom do buka, až ma všetci začali od strachu obchádzať.
Ale istého dňa som ho, paskudu, predsa dostal.
Bolo to akosi v polovici októbra. Vybral som sa na postriežku v tieto strany. Usalašil som sa na kraji veľkého rúbaniska. Z jednej strany pralesovitá hora, z druhej smreková a jedľová mladina. Z vysokého posedu som mal rúbanisko ako na dlani.
Čakám, čakám, ale ani lístok sa nepohne. Všade tíš. Až po dlhom čase vytiahla na rúbaň srna s dvoma mladými. Stará bola ešte v letnom kožuchu, ale mladé mali už šedivú zimnú srsť, lebo, viete, príroda útlejšieho tvora viac chráni.
Srnky sa pokojne popásali a ja som sa kochal pekným obrázkom.
Naraz vidím na hornom konci rúbane vychádzať z chrastiny jelenicu. Najprv stála ako socha, istila, či nehrozí nebezpečenstvo. Bola to stará, vedúca laň. Po chvíli pošla ďalej a za ňou druhá laň s mladým. Začali sa pásť; obhrýzali mrazom obškvrknuté rakytové lístie, bodľač a trávu.