FEUCHTWANGER, LIONŽIDOVSKÁ VOJNA
Práca, Bratislava, 1949
edícia Dobrá próza
preklad Peter Jarin
1.vydanie, 5.500 výtlačkov
obálka Edmund Massányi
beletria, román, literatúra nemecká,
352 s., slovenčina
hmotnosť: 533 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
3,10 € PREDANÉ
*H-3-1*
Rimania dostali posilu. Pri nasledujúcom výpade Židia sa už nedostali tak ďaleko ako prvý raz, ale malá brána chrlila ustavične nové húfy. Pedanus klial a palicou z viniča mlátil svojich ľudí. Odrazili Židov, niektorí z Pedanových vojakov vnikli s nimi aj do brány, ale brána sa zavrela. Tí, čo vnikli dnu, sú stratení. Ale protivník bol energicky odrazený.
Pedanus sa škľabil. Protivník nebol dosť energicky odrazený. Pedanus rozkázal utvoriť korytnačku. Vojaci sa začudovali. Múr bol obrovský, pevný a vysoký, stroje tu ešte nepracovaly a za nimi nebolo nijaké delostrelectvo. Čo chce ich prvý centurio? Majú azda zrútiť múr holými rukami?, No, poslušne splnili rozkaz, pospájali štíty nad hlavami a vykročili napred. Ale Pedanus, napodiv, nekázal im útočiť na bránu, ale na to miesto priekom naľavo, kde bolo zlatom orámované okienko.
Išli ustavične napred, už boli pri samom múri, predné rady boly pritisnuté celkom k múru. A tu sa stalo niečo, čo ani prvá kohorta piatej légie, zvyknutá už na všeličo, ešte nikdy nevidela. Stotník Pedanus v ťažkej výzbroji vyšvihol sa na štíty posledného radu a bagančami, podbitými klincami, knísavo vykračoval napred po praskajúcich štítoch. Nespadol, u Herkula! udržal si rovnováhu, v jednej ruke niesol žeravú hlaveň z pohoreniska a teraz ju hodil, hodil ju cez zlatom orámované okienko dnu, a potom zakričal: Ešte jednu, vojaci mu podali zo žeravých trosiek ešte jednu hlaveň a potom ešte jednu. Vojaci pod štítami sa potili pod jeho ťarchou, horko-ťažko sa držali na nohách, nevedeli, čo sa robí nad ich hlavami, iba počuli, ako ich stotník kričí: Ešte jednu, a potom: Hep, Hep. Ale aj oni, práve tak ako tí, čo podávali žeravé hlavne, s ohromným napätím čakali, čo sa teraz stane. Ich prvý centurio, ich stotník Pedanus, miláčik armády, určite vie, čo robí a určite sa teraz niečo stane.
A stotník Pedanus veru vedel, čo robí. Prezrel si predtým pôdorys chrámu a vedel, že na tomto mieste, v miestnosti so zlato orámovaným okienkom, sú uložené zásoby dreva, ktoré Židia sem vláčili vo sviatok nosenia dreva, jeruzalemskí mešťania i pútnici zďaleka, každý jedno poleno. Protivníka treba energicky odraziť. Kázal si podávať žeravé hlavne, hádzal ich dnu, kričal: Hep-Hep a potom: Ešte jednu, a vojaci počuli ostrý škrabot jeho vyklincovaných bagančí po štítoch; vydržali, mali silné šije, boli veľmi stlačení dovedna a celí zadychčaní čakali, čo sa stane.
A teraz konečne ozval sa zvnútra krik, a teraz vybúšil z okienka dym, čoraz väčší a hustejší dym, a teraz Pedanus rozkázal: Sem rebrík! Rebrík bol prikrátky, preto ho dal postaviť na útvar korytnačky. Vyliezol na rebrík, ktorý sa povážlivo knísal, ale vojaci pod štítami držali pevne, a stotník Pedanus vopchal sa cez hustý dym do okienka. Skočil do vnútra, doprostred dymu a vresku, odtrhol závoru brány a v otvore sa objavila jeho začiernená a uškľabená tvár. A ako brána predtým za neuveriteľne krátky čas vychrlila neuveriteľne veľa Židov, tak teraz zase za chvíľočku zhltla Pedanovo mužstvo, už pätdesiat a už sto ľudí bolo dnu.
Chrámová budova bola celá vznútra vyložená cedrovými trámami, leto bolo horúce, drevo vysušené. Už to nebol dym, boly to už plamene. A prv než sa dalo zistiť, čo sa vlastne stalo, rozľahol sa v rímskom tábore ohromný krik. Hep-Hep, kričali vojaci, a: Podpaľujte! a: Štít napred! Nečakali na nijaký rozkaz, nič ich nemohlo zadržať. Malá brána ich hltala po stovkách a teraz otvorili aj druhé brány. Židovskí vojaci, ktorí chceli hasiť, boli pobití, légie sa draly napred, vojaci prenikali v dvojiciach, opretí jeden o druhého plecom o plece, štít vedľa štíta a kosili napravo naľavo.
Väčšia časť židovských vojakov bola v pevnostiach a vo vežiach Horného mesta; v samotnom chráme bolo iba do tisíc mužov. Keď Rimania hodili oheň aj do chrámovej budovy, títo začali divo revať a snažili sa zahasiť požiar. Bol to zprvoti len malý oheň, ale bol húževnatý a neprestával. Čoskoro sa ukázalo, že je nemožné, bojovať proti vnikajúcim Rimanom a súčasne aj hasiť. Ján z Gišaly a Šimon bar Giora, ktorých čo najrýchlejšie privolali z Horného mesta, videli, že chrám nemožno udržať proti ohňu a ani proti Rimanom. Preto nariadili, aby sa hlavný voj stiahol do Horného mesta. Malé oddiely maly kryť ústup a čím dlhšie držať jednotlivé brány chrámu.
Všetci vedeli, že tieto obranné jednotky sú vopred stratené, ale nikto neváhal prihlásiť sa dobrovoľne do nich. Aj chlapec Efraim sa prihlásil a bol prijatý. Ján z Gišaly mu pri odchode položil ruku na hlavu a povedal: „Si hoden tej pocty. Rozdávaj ďalej našu vieru, syn môj“. Takto veľkí doktori kládli ruky na hlavy svojím žiakom, keď im udeľovali titul a spôsobilosť, šíriť učenie.
