BODENEK, JÁNIVKOVA BIELA MAŤ
Mladé letá, Bratislava, 1973
Výberový rad Klubu mladých čitateľov
ilustrácie Viera Bombová
6. vydanie, 29.000 výtlačkov
beletria, román, knihy pre deti,
140 s., slovenčina
hmotnosť: 300 g
tvrdá väzba
stav: výborný, nepoužívaná
1,90 €
*BIB06*
Pri každodennej práci a zúfalom boji o prežitie nie je čas na výchovu a prejavy citov. No hoci Ivko nevie dať najavo svoje city, v jeho vnútri bije srdiečko plné nekonečnej lásky k bielej mamke. Naplno si ju uvedomil po nenaplnenom úteku za učiteľkou. Keď napokon potajomky kladie kvety na hrob svojho otca, ktorého bol kedysi vinil zo svojho nešťastia, hladu, biedy a poníženia, prosí ho o odpustenie a sľubuje, že nikdy nikoho neodsúdi slovom.
Ivko nevedel, koľko mohlo byť hodín, keď sa prebudil na akýsi krik a nadávanie. Ktosi zlostne dupotal po izbe, mrmlal, potom Ivko začul otcov plačlivý hlas.
— Kde v parome sú zápalky?
Počul, ako ťažko, stonajúc od ustatosti, zobúdza sa mať.
— Čože zas búriš? - pýtala sa. - Veď nechaj spať ...
— Zápalky daj, nech zapálim, zle mi je. Kýsi čert čosi položil do police — vypil som to miesto borovičky. Jój, črevá mi skrúca ... Tie zápalky!
Mať vstala, vykutala odkiaľsi zápalky, zapálila petrolejovú lampu. Ivko pozrel do svetla: za stolom, krčiac sa od kŕčov, čupel otec, držal sa za žalúdok a kvílil. A na stole pred ním bola fľaštička, čo Ivko ukradol Fer-
kovi Ľavke, keď si chcel urobiť elektrický strojček. Ivka ovalil tento pohľad. Striaslo ho, keď ju poznal, úzkosť mu roztiahla oči naširoko, zadrhla mu dych. Naraz pochopil, čo sa stalo: otec v tme miesto borovičky, z ktorej si chodieval v noci glgnúť do poličky, keď mával bôle v žalúdku a nemohol zaspať, napil sa kyseliny.
— Doktora, doktora! — zaúpel otec, privliekol sa k svojej posteli, zvalil sa na ňu ako vrece a hlasno kvílil: — Och, och, ale mi dali... ale mi dali...
Mať mu priniesla cukrovej vody, lebo mlieka v dome nebolo, a zavolala na chlapcov:
— Vstávajte, bežte po doktora! Och, ešte aj toto sme potrebovali ...
Bratia, čo sedeli dosiaľ na posteliach a prestrašení hľadeli na zvíjajúceho sa otca, povyskakovali z postelí a chytro sa poobliekali. Aj Ivko vstal, obliekol si nohavice, stal si za roh stola a díval sa na mať, ako podáva otcovi cukrovú vodu. Triasol sa na celom tele, bol zdrvený strachom z toho výjavu.
Keď bol Michal oblečený a chystal sa vybehnúť po lekára, ždobol Ivka do boka a zasyčal:
— To si ty ta dal, čo?
Ivko pozrel na neho preľaknutý, poskŕčal sa od pocitu viny, aby ho ani vidieť nebolo. Slzy sa mu tisli do očú od veľkého strachu.
Keď sa otec napil cukrovej vody a trochu stíchol, mať si sadla na svoju posteľ, spustila ruky do lona a ukonaným pohľadom pozrela na Ivka. On sa stiahol do klbka pred týmto pohľadom. Dobre ho poznal. Tak hľadievala na neho vždy, keď spravil niečo zlého. Mrvila ho zima od myšlienky, čo bude s ním, keď otcovi prejde. Bude ho biť. Veľmi, zúrivo. Stislo mu hrdlo od ľútosti nad sebou. Bokom pozrel na svoj kabát prehodený na stoličke, vzdychol v duchu:
„Och, čo sa mi to všetko stáva! Bože môj! Čo tu teraz so mnou bude ...“
