ANTOŠÍK, JOZEFSKRÍŽENÉ CESTY
C. F. Wigand, Bratislava, 1940
2. vydanie
beletria, román
160 s., slovenčina
hmotnosť: 212 g
mäkká väzba
stav: zachovalý
3,00 €
*bels*
Dieťa je malý filozof. Pátra po príčine, pozoruje veľmi dôkladne zjavy, ktoré sa mu vidia podozrivými. Marienka si všímala chovania svojich rodičov, srovnávala ich konanie s tým, čo počula od iných detí o ich domove. V jej malom modzgu sa rodilo podozrenie, že jej rodičia sú k nej menej pozorní, ako iní rodičia k svojim deťom.
Deti sú prostoduché. Nehľadajú v ničom zákulisné motívy. Marienka tiež nemohla byť iná. Preto prišla jedenkrát k matke, jej úprimná detská dušička sa zdôverila so svojím žiaľom: bolelo ju to, že nemôže povedať o rodičoch to isté, čo hovoria ostatné deti v škole o svojej matke a otcovi. Úbohé dieťa, nemalo tušenia, v svojom veku ho ešte nemohlo mať, netušilo, že je pohyblivým tieňom, nesmazateľnou mravnou škvrnou, nevítaným členom v Latíkovej domácnosti.
Marienka mala tetku. Bola to otcova sestra, vydatá za dedinského učiteľa Vertíka. Tetka Rozália nemala detí a mala Marienku rada. Rozália vedela, že dievča je vlastne tŕňom rodinného šťastia v domácnosti brata Petra, ponúkla sa, že by v ich vlastnom i dcérinom záujme oslobodila poškvrnenú minulosť od živého svedka.
Ale v ľudskej povahe je často veľa neúprimnej zbabelosti. Kdeže, Zuzka i Peter sa prísne ohradili proti takému niečomu, ako keby sa chceli zbaviť dieťaťa. Nie, obaja Marienku milujú celou silou svojich citov, nemôžu ju nikomu dať, veď, ako by bez nej žili. Zvykli si už na ňu, tvrdili Rozálii, život bez Marienky by stratil, dľa ich slov, pre nich pravý smysel.
'Tetka Rozália ľutovala, že nemôže vyslobodiť Marienku z ovzdušia rodičovskej nelásky, ktorá sa iste prejaví ako škodlivý prvok pri utváraní individuality dieťaťa. Keď už plán na prisvojenie Marienky tetke Rozálii stroskotal, snažila sa pre úbohé dieťa urobiť aspoň toľko, že prehovorí švagrinú Zuzku, aby pustila dieťa na letné prázdniny k nej. To sa jej podarilo.
Marienka prišla do nového prostredia. Na dedine, pri tetke Rozálii našla nielen iné detské tváričky, deti, s ktorými sa od rána do večera mohla hrať, ale i neobyčajnú starostlivosť tetky a ujka o jej osobu, líšiacu sa od zaobchádzania vlastných rodičov. Všetko to tu bolo iné. Venovala sa jej väčšia pozornosť, ako doma, otázky nezostávaly nezodpovedané, mohla sa pýtať, koľko len chcela, tetka i ujko vždy dali odpoveď. Nikto ju neokrikoval, neposielal do kúta jesť — sedávala pri stole.
Mladá hlavička pátrala po príčinách, prečo je to doma všetko menej príjemné, chladnejšie — inštinkt s rozumom prišly k podozreniu, že ju rodičia nemajú asi radi.
Marienka si našla i kamarátku v osobe desaťročnej dcérky organistu Bedovského — Aničku. Tá učila Marienku poznávať život na dedine. Výdatne im v tom bol nápomocný syn rychtára Meringa — Janko. Tomu už bolo skoro dvanásť rokov, považoval to za veľké vyznamenanie, že sa môže hrať s pánskymi dievčatkami. Mohol chodievať i do dvora Aničkiných rodičov — k Bedovským. Neraz mu pani Bedovská dávala ochutnať výrobky zo svojej kuchyne a Janko, hoci mladý, predsa už mal v sebe prvky gavaliera, nosil za to Aničke ovocie, natrhané obyčajne v noci v súsedovej záhrade.
Marienka sa rychtárovmu Jankovi páčila, nielen preto, že to bola nová tvárička v dedine, priťahovalo ho jej tiché, skromné chovanie. Marienka sa mu páčila najviac zo všetkých dievčeniec, ktoré poznal. Janko bol chlapec plný životnej iskry, veselý — vyznal sa v zabávaní takých dvoch dievčeniec, ako boly Marienka a Anička. Keď spozoroval Marienkin záujem o koníčkov, kravičky, husičky a vôbec o celý živý inventár gazdovského dvora — pozval dve zvedavé hlavičky k nim. Janko nebol nadarmo synom najotvorenejšej hlavy v dedine — rychtára Meringa. Vyznal sa už v diplomacii, ľahko prehovoril otca, aby mu dovolil predviesť dvom pánskym dievčatám domáce zvieratá. Rychtář neodporoval.
