WITWICKA, KATARZYNATMA PLNÁ SMÚTKU
(Kolory bez barw)
Mladé letá, Bratislava, 1976
edícia Čajka
preklad Viera Havránková
ilustrácie A. Pelikánová-Bartošová
1. vydanie, 12.000 výtlačkov
66-093-76
beletria, román
332 s., slovenčina
hmotnosť: 297 g
tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý, bez prebalu
0,60 €
*zukol* in **S4Z**
Tesne pred Vianocami sa mama spýtala:
— Chceš ísť s otcom na Vianoce k starkej ?
Veľmi som chcela. Až bláznivo som chcela!
Mamu moje nadšenie a radost urazili.
— Ach tak, — povedala, — teda nechceš byt so mnou... Nuž čo, možno ťa to raz bude mrzieť...
— Veď nemusím ísť, — povedala som zarazená, ohúrená. Ale ohúrená dvojakým pocitom: aj výčitkou, aj tým, že možno nepôjdem...
— Ale nie, — povedala mama. — Nech sa páči, len choď. Nežiadam, aby si sa obetovala.
Šla som teda s otcom. Azda po prvý raz som bola s ním sama. Hneď som zistila, že nevie, ako sa má o mňa starať. Možno by si ani s „normálnym“, teda vidiacim deckom nedal rady. So mnou bol úplne bezradný. Stále ma kdesi nechával, z diaľky ma volal k sebe, a keď som nevedela trafiť, vracal sa po mňa zadychčaný, nervózny a nazlostený. Napokon som sa ho kŕčovito chytila za vrecko na kabáte, pretože v rukách mal plno balíčkov, a či mu to bolo vhod alebo nie, vrecka som sa nepustila. A tak sme sa po mnohých strašných prestupovaniach — z autobusu na električku a na úzkokoľajku, dotrepali k starkej.
Zvítanie so starkou... v každom prípade nebolo také, aké sme si azda obe predstavovali a po akom sme túžili. Bolo akési zdušené.
— Konečne si si na mňa spomenula, — povedala starká. Hlas mala trocha iný ako voľakedy. Neviem teraz opísať, v čom spočíval ten rozdiel, ale tá zmena ma prekvapila a zarazila.
— Vieš, — pochválila som sa, — že dokážem sama pustiť gramofón?
— Výborne, — poznamenala starká. — V živote sa s takouto odbornosťou ďaleko dostaneš !...
Na chvíľu, možno na zlomok sekundy, ma po prvý raz zalial údes pred budúcnosťou. Je možné zarábať si spúšťaním gramofónu? Ako si ja raz budem môcť zarábať?
Ale zrejme to neboli také presne formulované myšlienky, lebo údes trval veľmi krátko. Dotkol sa ma ako ľadový závan, prenikol až do kosti a zmizol. Aspoň vtedy.
Vtedy som však naozaj vedela spúšťať gramofón a bola som na to veľmi pyšná.
Stará mama mala gramofón a veľa platní, často si ich púšťala, no ja som si to všimla iba krátko predtým. Asi je to tak v živote, že raz príde chvíľa, keď si uvedomíme, že určitý predmet jestvuje. A tak som raz povedala:
— Stará maminka, mohla by si ešte raz pustiť tú platňu? Tú, čo práve dohrala...
Stará mama sa tomu zjavne potešila.
— Dieťatko drahé, ty si ju počúvala? A mala si z toho radosť? Zabávalo ťa to?
V poslednom čase sa mi zdalo, že si ma stará mama začala všímať. Keď ma vítala, bozkávala ma a vravela:
