FIGULI, MARGITABABYLON 2
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1980
obálka Ján Krížik
edícia Retro (10)
7. vydanie, 12.000 výtlačkov
13-72-084-80
beletria, román,
374 s., slovenčina
hmotnosť: 336 g
mäkká väzba
stav: veľmi dobrý
1,50 € za oba diely spolu
*zukol* in **S7Z**
*zukol4*in **s4p**
Historický román Babylon je jedinečným dielom slovenskej literatúry a významnou métou spisovateľkinho umeleckého vývinu. Rodilo sa v ťažkých rokoch druhej svetovej vojny, keď sa autorka na starom historickom námete z čias zániku Chaldejskej ríše usilovala vyrovnať s otázkami širšej a zároveň súčasnej ľudskej platnosti a cez skryté paralely vyjadrila hlboké porozumenie pre základné potreby ľudskej spoločnosti.
V Babylone ožívajú pred nami pestré exotické obrazy dávnej krajiny, postavy kráľov Kýra a Balsazara, sme svedkami vladárskych rozbrojov, zradných bojov o moc medzi vojskom a klérom — i ľúbosti prostého dievčaťa Nanai. Margita Figuli s nezlomnou pracovitosťou, trpezlivosťou a svedomitosťou zbierala v čase, keď Európa horela v ohni vojny, potrebný materiál z vedeckých prameňov písaných vo viacerých svetových jazykoch.
Pre tento zodpovedný prístup k práci a hlavne pre autorkinu silu a prirodzenosť v umení prejavu dosiahol román Babylon nevšedný ohlas a náležité ocenenie.
Keď sa otvorili brány borsipského paláca a stráž pozdravila Nebuzardara, Nanai sa prechodila medzi stromoradím prostredného parku a čítala životopis kráľa Sargona Agadského. V úzadí sa usmieval do zeleného dna rybníka boh kvetov a hájov, boh Tamuz so svojou syringou. Toto miesto jej nahrádzalo pohľady na šíre roviny Dediny Zlatých Klasov. Dve zakrpatené olivy za chrbtom pripamätúvali jej rodný olivový les. Dva rady paliem pozdĺž chodníka vyčarúvali v jej zraku palmové háje na pašienkach. Tu sa vždy cítila ako doma a z vďačnosti sypávala okolo podnožia sochy boha lesklé mušličky. Príjemná mu bola táto obeť, lebo sa neprestajne usmieval.
No nebolo to jediné, čo Nanai robila na jeho potešenie. Čítala mu hrdinské i ľúbostné verše a prespevovala pri jeho nohách najkrajšie slohy lásky. Teraz si sadla na vrúbenie jazierka a čítala mu nahlas časť o veľkom Sargonovi.
„Matka moja bola z prastarého, vznešeného rodu, otec môj je neznámy. Som Sargon, mocný kráľ. V meste Azupirani, ležiacom na brehu rieky Puratu, nosila ma matka moja, pochádzajúca zo vznešeného rodu, a porodila ma tajne. Položila ma do nádoby, vyliatej asfaltom, a vložila ma do rieky a prúd ma odniesol ku Kiakimovi, čerpačovi vody. On ma prijal za vlastného syna, vychoval ma a spravil zo mňa záhradníka. Moja práca v záhrade zapáčila sa bohyni Istare a ja som sa stal kráľom a panoval som štyridsaťpäť rokov.“
- Vidíš, Tamuz, — prerušila čítanie. — Sargon sa zapáčil Istare a stal sa kráľom... I mňa si obľúbila Istara a som zasvätená jej a tebe, bratovi a sestre v láske. Len neviem, aký osud mi určila. Ale, Tamuz, ty si bohom a sypem ti k nohám najkrajšie z mušličiek... nemohol by si sa to potajomky vyzdvedieť? Ba pridala by som ti niekoľko zrniek drahých kameňov. Mám ich v komnatách plné truhličky. Kázal mi ich ta dať pre radosť sám Nebuzardar. Ale ja necítim nijaké potešenie z nich. Radovala by som sa väčšmi, keby som vedela, čo ma čaká. Povedz mi to, Tamuz, čo máš moc okvietiť holé halúzky a krehký kvet premeniť na sladké plody. Povedz mi to, a ja ti pridám medzi mušle kameň ligír, ktorý robí oči bystrozrakými, ónyx, ktorý chráni telo pred ohňom, jaspis, pred ktorým sa chvejú zvieratá, zaberzat, ktorý je jasný ani slnko.
Počula, ako z kanálika do jazierka cícerká voda, ale nepočula, že by jej Tamuz odpovedal.
I prihovorila sa mu znova.
- Prezraď mi, či ostanem v tomto paláci, alebo či sa ešte vrátim k svojim bielym ovciam.
Zavše sa jej chcelo aspoň ísť pozrieť na tie miesta. Vidieť zvráskavenú tvár otca na prahu hlinenej chatrče. Pokloniť sa drevenému Elilovi na poličke nado dvermi, natretému červenou, belasou a žltou farbou. Aký sa jej zdal biedny otcov výtvor popri sochách, okolo ktorých chodila v paláci. A predsa soška Elila bola jej drahá a pomysel na ňu bol najkrajším pomyslom na svete. Keby ju neboli hatili múry, zabehla by ta, aby sa aspoň zvítala s vecami, s ktorými od mladi rástla.
- Alebo sa už nikdy nevrátim a ostanem naveky tu? Oh, Tamuz, ktorý máš moc zbaviť strom listov a na jar im dať zasa vypučať, povedz mi, či ma čaká smrť, alebo život, a či Nebuzardarovo srdce, ako mi vravia, bude naozaj celé patriť iba mne teraz i po víťazstve nad nepriateľom a či sa ho nemusím báť ľúbiť? Pridám ti ešte kameň chryzolit a kameň ametyst...
A spýtavo hľadela do tváre kamennej sochy.
Nebuzardar vtedy už chvíľu stál pri prvej palme terasy. Len čo dobehol do paláca, pýtal sa Teky, kde je Nanai. Skoro bez dychu letel do parku. Keď začul Nanai rozprávať sa s bohom, postál a sledoval ju. Hoci po ťažkých starostiach s armádou nevýslovne túžil po čomsi ľudsky blízkom, po ľudskej nehe, a tú mu mohla bez pretvárky prejaviť už len ona, nemal
