HURBAN, JOZEF MILOSLAVOD SILVESTRA DO TROCH KRÁĽOV
Tatran, Bratislava, 1975
edícia Slovenská tvorba (65)
poznámky Viera Bosáková-Surová
prebal Ján Krížik
1. vydanie, 12.000 výtlačkov
61-648-75
beletria, román
222 s., slovenčina
hmotnosť: 304 g
tvrdá väzba s prebalom
V druhom zväzku výberu z tvorby J. M. Hurbana vychádzajú dve najčítanejšie autorove diela: román Olejkár a novela Od Silvestra do Troch kráľov. Hoci si čitateľskú priazeň získali odchodnou tematikou a rozdielnymi tvárnymi prostriedkami, vyrovnajú sa navzájom bohatstvom deja, útočnosťou myšlienky a napokon takmer rozprávkovým víťazstvom ľudských cností.
Za postavou Matúša Čáka siahol autor do histórie. Citlivým, pobúreným okom a perom vytvoril okolo neho charakteristickú dobovú atmosféru, načrtol niekoľko základných momentov zo života trenčianskeho meštianstva, ale ťažisko problému sústredil okolo osudu Matúšovho lekára — olejkára Hrabovca. Do podstaty románu autor umožňuje hlbšie preniknúť prostredníctvom posplietaných a skomplikovaných ľudských vzťahov, po dramatických zlomoch, po zintenzívnenom dejovom napätí.
Znevažujúci vtip, jedovaté poznámky, posmešná irónia a bezohľadná satira, krutý výsmech sú krivým zrkadlom, ktoré nadstavil Hurban v novele Od Silvestra do Troch kráľov malomestskému svetu s jeho obmedzenosťou a mamo-nárstvom. Vo väčšej časti Bruchoslavíc vládne túžba po peniazoch, túžba po výhre, ktorou môže byť aj bohatý ženích, starý mládenec Šúplata. Kritické pripomienky v rozmarnom tóne sú základným prvkom autorovej humoristickej tvorby s aktuálnou spoločenskou tematikou.
Zo súboru týchto prác sú najmenej známe Korytnické poháriky, obrazy zo slovenskej prítomnosti. Štrnásť obrázkov svojimi vtipnými reflexiami má znepokojovať čitateľstvo, jedných väčšmi než druhých, pre ľudské slabosti tela i ducha. A to práve preto, že autor má v láske „svoj predmet najbližší” — národ.
J. M. Hurbanovi sa po celý život slovenská prítomnosť ukladala do obrazov a vracala sa pred čitateľskú obec, aby usmerňovala nielen kultúrny, ale aj národný a spoločenský život.
Hurbanove práce prinášali skonkrétnenie každodennej tematiky: oddanosti národu a Slovanstvu, sebectva, chlebárstva a odrodilstva, ale prinášali do slovenskej literatúry aj špecifické myšlienkové prúdy a charaktery postáv.
V predchádzajúcej kapitole sme videli, akú láska moc má. A tomu sa právom čudovať môžeme, že láska k dievčaťu bruchoslavického žgrláňa obmäkčila a aspoň na chvíľu od peňazobažnosti odtiahla. Lebo čo priam Hurdálková aj Šúplatu Hovorkovej dlhmi nastrašila, on napriek celej svojej povahe a Hurdálkovej klebetnej výrečnosti smel ešte tušiť, že by jednako zajtra jeho ohlášky mali byť.
Sú, ach sú isté tušenia v našom srdci, ktoré sú nad istotu dňa istejšie, bár im, keď sa v nás budia, zriedka veríme.
To bol celkom iný svet, ktorý sa vtedy v Šúplatovej duši ozýval, keď mu láska rezignáciu diktovala, ako bol všetok ten jeho život, ktorý ho obracal po celý ten čas, čo bol na svete.
Príduc teda Šúplata šťastne do Hovorkov — šťastne, hovorím, lebo nielen že si nohu nezlomil, ale ani nikoho nestretol takého, čo by mu bol jeho nazbierané koncepty, akými sa strojil reči zavádzať, pomútil, takže sa mu úplne jeho žiadosť vyplnila a on sám trafil do samej chyže samej pani Hovorkovej.
Rozumie sa, že ho ona, ako len najprívetivejšie znala, privítala, a tiež sa rozumie samo, aj on svoju celú dôvernosť za odmenu na stôl vyložil. Hneď ako sa jeden druhého trochu popochvaľovali, počal zďaleka Šúplata rozprávku vzťahujúcu sa na dlhy.
— Ach — ach, však sú len ľudia zlí, — hovoril, — keď ani ich ešte nenechajú s pokojom! Ale kto by to aj veril, že vraj dlhy, ale čo ...
Hovorková ani toľko nepotrebovala, že ale tak mnoho očula, o toľko smelšie sa dala do milého Šúplatu:
— Ale teraz nechže povedia, kto sú to tí ľudia? Ja musím vedieť, ktorý človek sa opováži môj kredit, a tak môj život podhrabávať?
Šúplata stŕpol tak, ako čo by priam na soľný stĺp sa bol mal premeniť. Z jeho úst málo klebiet vyšlo, a že teraz donútený bol trochu klebetiť, chcel opatrne aspoň meno zatajiť, aby si ani u Hurdálkov dvere nezatvoril. Lež tu len prísny rozkaz Hovorkovej, tej svojej budúcej pani testinej, tu tá velká vľúdnosť, akou ho prijala a privítala, premohli ho, takže veru odrazu vyzradil všetko, čo pani Hurdálková uňho pohovorila. V prúde horlivej reči primiešal Šúplata aj také reči a správy, o akých Hurdálková ani neškrtla. Išlo mu to tak z jazyka ako to načim.
My ich necháme klebetiť spolu, lebo keby sme chceli vypísať to, čo zas Hovorková na Hurdálkovú pohovorila, teda by sme museli do budúcich ročníkov Nitry pokračovanie odložiť, a to by sa nepáčilo nikomu. Bruchoslavičanov by to síce neomrzelo, lebo tí majú klebetenie radšej ako každodenný chlieb. Tomu sa však nedivme, bývajú neďaleko Kocúrkova, ktorá okolnosť už dakoľko ráz do rozpakov priviedla tak Bruchoslavičanov, ako tých spisovateľov, čo o Kocúrkove pár článkov boli napísali. Lebo tamtí chceli týchto nabiť, že vraj všetko to len o nich vlastne písali. Co teda Hovorková so Šúplatom klebetili, o tom nebudeme písať, náš čitateľ si to i tak domyslí a Bruchoslavičania to majú doma.
V ten istý deň pred Troma kráľmi bol Brožek u Milenského. Rozprávali sa dlho o novšej slovenskej literatúre, najmä o novinách, ktoré sú doteraz ešte novinou na Slovensku, a to novinou takou, ktorá kriesi tú najväčšiu účasť na nich. Mienky boli zas rozdelené, lež my nestihneme už túto rozprávku opisovať.
Brožek sa veľmi zaujímal o Milenského lásku, zato vedel on hneď po literárnych rozprávkach začať rozprávku o Ľudmilke. Bol by zo srdca dožičil svojmu priateľovi to dievča, o ktorom vedel, že je jediné v celých Bruchoslaviciach oddané svojmu národu. Znal všetky, a jeho oko nevidelo ani jednu jej roveň. Keby si bol Milenský hocktorú inú z bruchoslavických panien vyvolil za ženu, Brožek by bol prvý býval, ktorý by ho bol od ženby odvádzal; ale že si priam na Ľudmilu zamieril, pracoval všetkým svojím šelmovstvom na tom, aby toho nebezpečného
