CORNWELL, PATRICIAČIERNA LISTINA
(Black Notice)
Ikar, Bratislava, 2004
preklad Zuzana Dudíková
prebal Viera Fabianová
ISBN 80-551-0805-6
beletria, román, detektívky,
344 s., slovenčina
hmotnosť: 343 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
3,20 € PREDANÉ
*olepa* in *108*
Na lodi kotviacej v richmondskom prístave sa nájde mŕtvola neznámeho muža. Súdna lekárka Kay Scarpettová pri pitve natrafí na zvláštne stopy, ktoré po sebe na tele obete nechal vrah. Krátko nato niekto brutálne zavraždí mladú ženu a na jej tele sa nájdu rovnaké stopy. Pri pátraní po totožnosti mŕtvoly z lode nadviaže Kay spoluprácu s Interpolom a jej nerozlučným spoločníkom je opäť kapitán Marino, aj keď jeho prítomnosť na vyšetrovaní je vinou rôznych intríg ohrozená. Spoločne odhalia prepojenie tohto prípadu s medzinárodnou zločineckou organizáciou, zaoberajúcou sa obchodom s drogami a strelnou muníciou. Kay spoznáva zákulisie fungovania Interpolu a zároveň sa v jej živote objavuje nový muž, sama sa však dostane do mimoriadne nebezpečnej situácie. Ohrozený je nielen jej život, ale aj životy jej blízkych.
Bývalá reportérka denníka Charlotte Observer pracovala šesť rokov pre Úrad súdnej patológie vo Virgínii a neskôr ako dobrovoľná policajtka. Námety pre svoje knihy čerpá zo skúseností z týchto pracovísk. Jej prvý román s hrdinkou Kay Scarpettovou Post mortem jej zaručil celosvetový úspech. Je dosiaľ jediná spisovatelka, ktorá za svoj prvý román získala hneď päť najdôležitejších literárnych ocenení za najlepšiu knihu s kriminálnou zápletkou, a to nielen v Amerike, ale aj v Európe. Po tomto úspechu nasledovalo ďalších jedenásť románov so súdnou patologičkou Kay Scarpettovou.
„No, dnes bude nov,“ spomenula som si. „Belgicko je síce na východnej pologuli, ale fázy mesiaca tam budú tie isté.“
„Takže vtedy mohol byť spln,“ usúdil Marino.
Vedela som, kde tým mieri, a mlčaním som mu dávala najavo, že tému vlkolakov radšej nemá začínať.
„Čo sa vlastne stalo, Marino? Vari vy dvaja zápasíte o robotu?“ podpichol ho Ruffin a prerezal šnúrku na balíku uterákov.
Marino doňho zapichol pohľad.
„A asi vieme, kto vyhral, keďže ona je detektívka a vy máte zasa uniformu,“ s úškrnom pokračoval Ruffin.
„To vravíš mne?“
„Počuli ste, nie?“ Ruffin otvoril dvere na sklenenej skrinke.
„Tuším už starnem!“ Marino si strhol chirurgickú čiapku a šmaril ju do koša. „Nemám taký dobrý sluch ako zamladi. No ak sa nemýlim, práve si ma nasral!“
„Čo si myslíte o tých železných ženách v televízii? A čo zá-pasníčky?“
„Zavri si tú sprostú hubu!“ zahrmel Marino.
„Marino, ste slobodný. Chodili by ste s takou ženskou?“
Ruffin odjakživa neznáša Marina a teraz mal možnosť dať mu to najavo. Aspoň tak sa nazdáva], lebo Ruffinov egocentrický svet sa krúti okolo veľmi slabej osi. Ako to videl on, Marino bol ponížený a zranený, takže nastal vhodný čas, aby doňho kopol.
„Skôr ide o to, či by taká žena chodila s vami!“ Ruffin ešte nepochopil, že sa mal pratať von. „Chodila by vôbec hocijaká žena s vami?“
Marino podišiel k nemu. Zastal pri ňom tak blízko, že sa takmer dotýkali štítmi na tvári.
„Mám pre teba jednu malú radu, ty sraľo!“ zrúkol Marino, až sa mu zarosila umelá hmota chrániaca jeho zúrivú tvár. „Zalep si tú teplošskú papuľu, než ti dám ovoňať svoju päsť! A toho mrňavého vtáka si zastrč späť do puzdra, lebo si ním veľmi ublížiš!“
Chuckovi sa tvár sfarbila do purpurova. V tej chvíli sa otvorili dvere a vošiel Neils Vander s atramentom, valčekom a desiatimi kartičkami.
„Už aj s tým prestaňte!“ okríkla som Marina a Ruffina. „Lebo vás obidvoch odtiaľto vyhodím!“
„Dobré ráno,“ pozdravil Vander, akoby to bola pravda.
„Koža sa mu veľmi lúpe,“ povedala som.
„Tak to bude ľahšie.“
Vander je šéfom daktyloskopického laboratória a nič ho len tak nerozhádže. Nie je preňho nič nezvyčajné prehrabávať sa pomedzi červy, keď berie odtlačky prstov z mŕtvol rozložených hnilobou a pri spálených obetiach sa nezdráha odrezať im prsty a vyniesť ich do laboratória v zaváraninovom pohári.
Poznám ho od začiatku svojho pôsobenia v Richmonde a odvtedy akoby vôbec nezostarol ani sa nezmenil. Je rovnako plešatý, vysoký, vyziabnutý a stratený v priveľkom plášti, čo plieska okolo neho, keď sa ponáhľa hore-dolu po chodbách.
Vander si natiahol latexové rukavice a zľahka pridržal mŕtvemu mužovi ruky, obzeral si ich, obracal z jednej strany na druhú.
„Najjednoduchšie bude stiahnuť kožu,“ skonštatoval.
Keď je telo vo vysokom štádiu rozkladu, vrchná vrstva pokožky na rukách sa dá stiahnuť ako rukavica a vlastne sa jej tak aj hovorí. Vander pracoval rýchlo, sťahoval nedotknutú kožu z každej ruky a navliekal si ich na svoje ruky, chránené gumenými rukavicami. S kožou mŕtveho muža na svojich rukách namočil každý prst do atramentu a urobil odtlačok na kartičku. Stiahol si rukavice z pokožky, pekne ich uložil na chirurgickú tácku, potom si strhol gumené a zamieril von.
„Chuck, dajte ich do formalínu,“ prikázala som. „Chcem si ich zakonzervovať.“
Zamračene odkrútil viečko na pohári z umelej hmoty.
„Teraz ho obráťme.“
Marino nám pomohol obrátiť telo doluznačky. Našla som ďalšiu špinu, väčšinou na zadku, a tiež som vzala vzorku. Nevidela som nijaké zranenia, len na pravej strane chrbta hore mal kožu tmavšiu ako ostatná koža okolo. Pozrela som sa cez lupu, študovala som to a vypla myseľ, ako to robím vždy, keď hľadám charakteristické poranenia, stopy po uhryznutí alebo iné prchavé dôkazy. Je to ako potápať sa vo vode s takmer nulovou viditeľnosťou. Vtedy môžem rozoznať len tiene a obrysy a čakať, kedy do niečoho narazím.
„Vidíte to, Marino? Alebo je to len moja predstavivosť?“ spýtala som sa.
