ŠTRASSER, JÁNSTANO „ALF“ DANČIAK
ROZHOVORY S JÁNOM ŠTRASSEROM
Marenčin PT, Bratislava, 2011
obálka Mikina Dimunová
1. vydanie
ISBN 978-80-8114-095-2
životopisy, publicistika,
128 s., slovenčina
hmotnosť: 285 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
1,60 €
*zukol* in **S7Z**
Stana Dančiaka som režíroval prvý raz v roku 1963 v školskom predstavení Mrožekovej jednoaktovky Striptíz. Potom ešte zopár ráz, ale nie tak často, ako by som si bol želal. Pretože Stano je výnimočný herec. Dokáže zabávať nielen divákov, ale aj režiséra a spoluhráčov počas skúšok. Pretože má radosť z tvorby a má v sebe nevyčerpateľné žriedlo nápadov. Nielen v práci, aj v súkromí. Preto som sa vždy radoval z jeho spoločnosti a stretnúť sa s ním kdekoľvek a kedykoľvek bolo pre mňa vždy nielen potešením, ale aj umeleckým zážitkom. V živote som nestretol veľa ľudí tak šťastne obdarených humorom, a to humorom nie hocijakým, ale akousi symbiózou dadaizmu, surrealizmu, recesie, skrátka, tým moderným humorom, ktorý pramenil v jeho typicky mestskom spôsobe videnia sveta. Bol to humor celkom iný ako ten "ľudový", ktorý je ešte stále v móde. Stano vždy víťazil nad realitou, vyjadroval sa v metafore. A bol jedným z tých, ktorí hrajú vždy naplno, nielen na predstaveniach, ale aj na skúškach. Nikdy nešiel na polovičný plyn. Nedalo mu to. Dnes limitovaný svojou chorobou ostáva trochu bokom, ale svoj boj vedie so zdvihnutou hlavou a, pravdaže, s humorom. - Milan Lasica
Stano Dančiak - skvelý komik, zabávač, nevyčerpateľná studnica humorných nápadov... Herec legendárneho Divadla na korze, neskôr Novej scény a SND, nezabudnuteľný James z humoristických scénok Lord Norton a jeho sluha James, muž tisícich tvári v sérii grotesiek Bud Bindi a herec, ktorý prepožičal svoj hlas inšpektorovi Derrickovi a chlpatej príšerke Alfovi. Stano Dančiak pred niekoľkými rokmi stratil zrak, no nestratil chuť byť naďalej aktívny v divadelnom i osobnom živote. O jeho detstve, mladosti, športových aktivitách, hereckej práci, názoroch na svet okolo nás sa s ním zhovára Ján Štrasser, autor kníh rozhovorov s Milanom Lasicom, Tomášom Janovicom, Ladislavom Chudíkom a ďalšími osobnosťami nášho umeleckého života.
Stano Dančiak (1942, Bratislava) vyštudoval VŠMU, herectvo. Od roku 1968 hrá v SND. V roku 1969 bol spoluzakladateľom Divadla na Korze, v roku 1971 ho pridelili na Novú scénu, kde pôsobil dvadsať rokov. V súčasnosti je členom Činohry slovenského národného divadla. Je držiteľom viacerých ocenení.
Ján Štrasser (1946, Košice) publicista, básnik, prekladateľ, textár, dramaturg, autor kníh populárnych rozhovorov s osobnosťami kultúrneho života.
Ako si žil mimo školy?
Ako každý bratislavský chalan v tom čase. Chodieval som na korzo, tam sme sa podvečer vždy všetci postretali. Prechádzalo sa tam v takom konvoji 一 od Michalskej brány po mliečny bar a späť. Na korze si v tom čase vybavil všetko. A chodil som aj do tanečnej školy, tancovať ma učila pani Lehotská, mama muzikantov Juraja a Janka Lehotského.
A čo neresti?
Neresti? Aké máš na mysli?
Prvá cigareta, prvý pohárik...
Aha. Keď raz otec doma nepritlačil poriadne ohorok v popolníku, tak sme si aj s bratom potiahli. Potiahli sme si nenápadne, no reakcia už bola nápadnejšia - skončili sme na záchode v mise opačnou časťou tela, ako býva zvykom. Fajčiť som začal až na VŠMU. Tam som si aj prvý raz tak naozaj vypil. Na strednej škole som nepil, vedel som, že rodičom by sa to nepáčilo, mali dosť trápenia s bratom Leom. Ten začal piť už na priemyslovke, a keď nastúpil do Dunajplavby, tam sa rozpil už totálne, nemal tam najlepšiu spoločnosť...
V jeseni 7967 si začal študovať na Vysokej škole múzických umení. Čo povedali tvoji rodičia, keď si im oznámil, že sa tam hlásiš?
Museli sa zmieriť s tým, že ja im tretie zuby nespravím. Ale na tom mohli len získať.
Čo ťa priviedlo k štúdiu herectva?
Najskôr asi to, že na herectvo sa prihlásili aj moji kamaráti Paľko Mikulík, Edo Ambroz, Kajo Viceník, s ktorými som bol v detskej rozhlasovej družine, účinkovali sme v televízii...
Vysoká škola múzických umení bola exkluzívna škola. Vzali ťa bez protekcie?
Nijakú protekciu som nemal. Vzali ma na prvý raz hneď v máji. Mnohí z nášho ročníka museli v septembri robiť dodatočné prijímacie pohovory.
Kto ťa učil hrať?
Vrhlo sa tam na nás dosť všelijakých pedagógov. Môj ročníkový profesor bol Mikuláš Huba. Učil ma hereckú tvorbu.
Aký bol?
Povedal by som, že tak trochu zahľadený do seba, videl sa vo svojom herectve, trochu romantickom, trochu patetickom. Ale voči nám, svojim žiakom, bol tolerantný. Neusiloval sa z nás vykresať mladých mikulášov hubov, nechal nás vyvíjať sa podľa seba. Huba bol v tom čase politicky a spoločensky dosť exponovaný človek, mal veľa funkcií, ale našiel si na nás čas, rád nás učil, aj nás niečo naučil.
