MATONOKOVÁ, ERIKAKEĎ MÁM TEBA, MÁM VŠETKO...
Cuper, Prešov, 2016
obálka a ilustrácie Ladislav Cuper
ISBN 978-80-88890-59-1
beletria, román, podpis autora
130 s., slovenčina
hmotnosť: 190 g
mäkká väzba
stav: veľmi dobrý
NEPREDAJNÉ
*H-7-1*
VÝMENA
Boli sme dva manželské páry a nerozluční priatelia. Nebolo výletu alebo oslavy, aby sme tam nešli spolu. Viera, Andrej a ja s Milanom. Stále sme trávili všetok voľný čas spolu. Až tak, že som zistila, že Andrej mi je niekedy bližší ako môj manžel Milan. Andrejovej, ako sme ich volali mali jedinú dcéru, aj my Milanovci sme mali jedinú dcéru.
Andrejovcom odišla dcéra žiť do Ruska, do Moskvy, keď sa vydala za muža, ktorý bol atašé na veľvyslanectve. Naša dcéra Ivana odišla do Švajčiarska k Bodamskému jazeru. Tak sme občas trávili čas my vo Švajčiarsku a Andrejovci zas v Rusku.
Čas ubiehal. Môjmu manželovi diagnostikovali rakovinu pľúc. Bol tuhý fajčiar. Ináč bol dobrý manžel, ale cigaretka mu bola najlepší spoločník po mne, po dcére, alebo aj pred nami, na prvom mieste... Bez nej by nebol žiaden výlet. To radšej bez jedla a bez pitia. Až raz sa prebudil s teplotou, ktorá sa nechystala ustúpiť pred nijakým lekárskym zákrokom. Nepomáhala ani nemocnica.
Napokon CT vyšetrenie ukázalo nádor. Bol malý, ale rapídne sa zväčšoval, rástol. Nasledovala operácia. Operovali ho vo Vyšných Hágoch, ale teploty ani potom neklesali a môj Milan len chradol a chradol a nebolo mu už žiadnej pomoci. Metastázy do kostnej drene ho pripútali na vozík. Naša dcéra prišla zo Švajčiarska, aby mi ho pomohla opatrovať. Aj svokra pomáhala.
Milan stále hovoril: „Už zajtra vstanem a pôjdem do hôr stanovať. Túžim vidieť lesy v Tatrách, alebo ísť na chalupu. Dnes sa cítim výborne. Zajtra už odložím vozík a pôjdeme do hôr! Nachystaj mi horolezeckú výstroj! Vieš, že som horolezec!"
„Dobre, nachystám! Aj dobré jedlo."
„Pôjde aj Andrej?"
„Pôjde."
„Ako sa teším. Ešte dvakrát sa vyspím a ideme. Zas uvidím moje krásne hory a chalupu! Vyhrejem sa pri krbe. Aj drevo narúbem!"
Tešil sa Milan ako vládal. Usmieval sa a pokúšal sa vstať z vozíka. Ale kostná dreň už urobila svoje. Nevstal. V deň, keď mal ísť na chalupu do hôr, zomrel. Tíško, s úsmevom na perách.
Veľmi trpel, aj my s ním, keď sme videli ako sa trápi. Pochopila som, že smrť bola vykúpením nielen pre Milana, ale aj pre nás, ktorí sme ho opatrovali. Kedysi mocný a vyšportovaný muž, horolezec, poľovník, lyžiar sa zmenil na nepoznanie. Jeho vychudnuté a zúbožené telo by nikto nepoznal, iba ja, ktorá som ho denne ošetrovala.
Ostala som vdovou. Chýbal mi. Včera mi hovoril aj Andrej: „Eva, nájdi si priateľa, alebo manžela, veď si ešte mladá a dobre vyzeráš."
Po Milanovej chorobe som sa zotavila a život sa mi začal zas páčiť. Ale Viere som povedala, keď Andrej nepočul: „To by som si musela nájsť presne takého manžela, ako je tvoj Andrej, alebo ako bol môj Milan. Iného nechcem v nijakom prípade. A tak som ani nehľadala. Veď dvaja rovnakí jedinci sa na svete nenájdu. Manžela ako Milan by som nechcela, lebo by mi pripomínal tie roky trápenia -nemocnice, liečebne, lieky a všetko okolo toho. Bála by som sa, že sa to všetko zopakuje."
Ale Andreja som tajne ľúbila už dávno, no iba ako priateľa. Nemohla som ho prebrať Vierke, to by bolo nefér.
