TORJUSSEN, DAVIDPÁTRANIE / MŔTVY V SNEHU / OBLIEHANIE
(Etterforskning pågår /Kriminalpolitiet etterlyser / Beleiring)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1981
edícia Zelená knižnica
preklad Jaroslav Kaňa
prebal a ilustrácie Ľubomír Longauer
1. vydanie
13-72-009-81
beletria, román, detektívky,
528 s., slovenčina
hmotnosť: 596 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal opotrebovaný
0,20 € stav:dobrý, prebal opotrebovaný *zukol*in**S2P**
0,20 € stav: dobrý, darované THCK
Detektívna literatúra súčasného Nórska má svojho najvýraznejšieho predstaviteľa v Davidovi Torjussenovi, ktorý popri švédskej autorskej dvojici Sjövallová — Wahlöö, známej z prekladov aj u nás, patrí dnes k vrcholným zjavom na poli tohto žánru v Škandinávii. Začínal ako autor detektívnych poviedok a noviel pod menom Tor Edvin Dahl. Za román Pátranie dostal Torjussen roku 1973 Rivertonovu cenu, najvyššie nórske literárne ocenenie v tejto oblasti tvorby.
Záhadná vražda bezvýznamného zamestnanca továrne a zakrátko nato i jeho ženy v prvej detektívke (Pátranie), náhodne objavená mŕtvola mladého muža v snehu v ďalšom príbehu (Mŕtvy v snehu) a napokon týždenné obliehanie domu bezradnou políciou v úsilí zachrániť život dvoch detí (Obliehanie) vyvolávajú nielen dramatické napätie, zoznamujú nás nielen s prácou kriminálnej polície v Oslo, ale dávajú nazrieť aj do spoločenskej situácie dnešného Nórska. Sú sondou do ľudských vzťahov, do života vo veľkomestskom a predmestskom prostredí a poukazujú na mnohé negatívne spoločenské javy.
Hans Ivar sa roztriasol. Pocítil v sebe akúsi zvláštnu bojachtivosť, nepochopiteľnú zúrivosť. Vrazil posmešníkovi kolenom do žalúdka.
Robotník ho dvakrát udrel hranou dlane do ľavého ramena. Potom nasledoval mohutný úder päsťou pod pás, celkom nízko:
— Dívajme sa! Hádam sa chceš biť?
Ragnar sa mu povesil na rameno: — Dočerta! Prestaň! Nevieš, že tam stojí poliš?
Robotník naňho vybľafol: — Po mňa sem neprišiel!
Hans Ivar ho udrel zaťatými päsťami. Bola to jeho špecialita
— udrieť oboma päsťami naraz. Trafil potivníka rovno pod rebrá. Postihnutý sa od bolesti skrútil.
Tu pribehol predák: — Prestaňte! Nijaké bitky na pracovisku! Mohutný robotník chytil Hansa Ivara za golier a metodicky ho pravou rukou fliaskal po lícach: — Ty všivák!
Prestali sa biť, len keď sa predák postavil medzi nich. Robotník, ktorý sa s Hansom Ivarom bil, odpálil preč.
Predák povedal: — O. K., vy dvaja! Poďte so mnou!
— Prečo, dočerta... čo je to zas?
To povedal Ragnar. Hans Ivar nehybne stál.
— Poďte sem!
Predákov hlas znel tvrdo a chladne.
Na stenách viseli obrázky z prvých čias Železiarskych dielní po dnešné dni. Za chrbtom personálneho šéfa viseli fotografie rozličných vedúcich pracovníkov.
Dvaja chlapi zastali pri dverách.
Predák pokročil niekoľko krokov vpred: — Začali sa biť.
— Obaja? '
— Len jeden. Druhý — druhý mu trocha pomáhal...
— To nie je pravda, dočerta!
Ragnar postúpil vpred.
Personálny šéf bol mladý, mal na sebe hnedé sako a žltú košeľu s vysokým golierom.
Hans Ivar a Ragnar počuli, že vyjsť s ním nie je ľahké.
Teraz tu sedel s rukami založenými na prsiach.
— All right! Dávam vám výpoveď.
Opäť to bol Ragnar, kto sa ozval prvý: — Nuž ale počuj! Hrom a peklo — chlap sa začne biť s Hansom Ivarom celkom bez...
— Hansa Ivara poznám. Bil sa na pracovisku už predtým.
— Dočerta, veď to je už vyše roka!
— Vtedy vyrazil istému predákovi dva zuby a varovali sme ho, že keď sa to stane ešte raz...
— Nuž ale toto... toto nebola ani poriadna bitka... iba sa trocha štuchali... počuj, nemôžeš nám predsa len tak dať výpoveď...
Hans Ivar namietol: — Prečo musí ísť aj Ragnar?
Ragnar sa hneď ozval: — To je v poriadku, keď odíde Hans Ivar, idem aj ja, ale to je diabolsky...
Predák odspätkoval k stene.
Personálny šéf sa oprel na stoličke: — Kto to tu dnes stojí? Viete to?
— Jasné, dočerta... dvaja predpojatí poliši, čo si nás vzali na mušku. A nemajú inej roboty len prenasledovať takých, ako sme my... my sme predsa nič neurobili... my...
— Ste zapletení do bitky, ktorá sa skončila smrťou jedného muža.
— Počuj, toho chlapa, čo našli zabitého, sme vôbec nevideli...
— Boli ste traja, nie? A ten tretí sedí, však?
Mlčali.
Personálny šéf pozrel do svojich papierov: — Mňa neoblafnete. Zhováral som sa s políciou. Boli tu a celý prípad mi vysvetlili. Pravda je taká, že nechcem mať na pracovisku výtržníkov a bitkárov — a ako takí sa prejavujete odvtedy, ako ste sem prišli. Už vás mám dosť!
Niekoľko sekúnd rozmýšľal, potom dodal: — Okrem toho nemám záujem, aby mi tu polícia ňuchala. Boli tu už predtým a môžu prísť zasa...
— Kedy tu boli predtým?
— To sa vás netýka.
— Pôjdeme s celým prípadom do klubu!
— Len choďte! To je mi jedno! Ak vaši kamaráti začnú za vás bojovať, tak prosím. Tu máme prísne predpisy a inak to ani nie je možné, lebo kedysi to bolo výtržnicke pracovisko. Ale odteraz to už tak nebude.
Hlas mal pokojný, takmer bez záujmu.
— Dostanete zvyčajnú výpovednú lehotu.
— Dočerta!
Personálny šéf mykol plecami.
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
...posledná veta...
Anders Röed šiel za ním
...posledná veta...
...posledná veta...
Otvorila bránku, prešla záhradným chodníkom a vkročila do temného domu.
...posledná veta...
Rachot žeriavov, áut, buldozérov, ktoré pracovali kdesi v bočnej ulici, ticho k nemu doliehal.
