KUKUČÍN, MARTINKEĎ BÁČIK Z CHOCHOĽOVA UMRIE
Liber Novus, Srbsko, 2015
Ringier Axel Springer
edícia Slovenská klasika (1), Knižnica Nový čas
ISBN 978-86-517-0273-3
beletria, próza krátka, poviedky,
64 s., slovenčina
hmotnosť: 46 g
mäkká väzba
stav: veľmi dobrý
2,50 € predané
*olepa* in **S7S**
Humoristicko-satiricky ladená poviedka veľkého slovenského spisovateľa M. Kukučina vykresľuje jednu z hlavných postáv ako inteligentného a spravodlivého predstaviteľa buržoázie, ktorý zapríčiní obrat zaostalého zemana. Podoba dvoch odlišných svetov - nastupujúceho materializmu a hynúceho postavenia nižšej šľachty, zobrazuje ich protagonistov v tragikomickom svetle -zeman je síce pasívny, ale aj buržoázia so sebou prináša svoje mravné nedostatky.
Vykladať sny nášho pocestného bolo by márne. Daktorí na sny držia, ale my vieme, že sen je sen; priletí z akýchsi neznámych svetov ako motýľ, a mizne, keď ho ovanie skutočnosť. Dosť bude vedieť, že Ondrej zabudol vo sne, ako sa v Svätom Tomáši uzimil, ako sa biedne doredikal do Domaníc, i ako ťažko dostal nocľah. V pamäti mu zostala mu len gazdiná Katrena a celú noc sa mu o nej plietlo. Tu sa mu videlo, že je vdova a že bude z nej veľmi podarená Trávuľa. Tu zas, že mu syn a nevesta bráni - a podobné pletky. Práve sa mu zdalo, že si ju nahovára, a ona ukazovala vôľu zaňho ísť, keď osŕkol od bôľu. Nebol si istý, či spí, či nespí, a čo sa to s ním stalo: iba cítil, že ho noha nad členkom veľmi bolí.
Prebudil sa, pretrel oči, všade tma ako v rohu. Trochu sa rozhľadel, a tu vidí, že sa ktosi štvornožky teruží ponad neho. Jasne rozoznal biele šaty neznámeho cestovateľa od čiernej nočnej tmy. Utajil sa - ak by to bola tak ona!
Ani nedýchal. Tu pocíti tvrdú dlaň na tvári. Celú mu ju zakryla. Hrubé prsty šmátrajú sem i tam, akoby sa chceli presvedčiť, či na tvári je nos, oči, ústa a uši. Katrena nemôže mať predsa takú ohromnú, tvrdú dlaň! Pohol sa a zašepkal:
„Kto si?“
„To som ja. Vybral som sa na dvor, a nemôžem potrafiť. Rozospatý... A som nestúpil na vás?“
„Nie.“ odpovedal Ondrej: Ale noha nad členkom ho bolela dosiaľ.
Z postele sa ozvala gazdiná, ktorá sa až teraz vzbudila:
„Ktože to zase máta?“
„Veď povedám, ja!“ odpovedal muž. „Už bude z pol tretej. Druhú dávno odpískali. Treba sa dvíhať.“
„Tebe ľahko duriť, keď si sa večer na oba boky vyležal. A čo budíš toho pocestného?“ „Veď som sa tu akosi zamotal. Zabudol som, že je tu - prevrhol som sa naňho.“ Gazda vyšiel konečne do pitvora. Ondrej na zemi pocítil, ako sa vovalila otvorenými dverami zima a zaniesla mu tvár studenou rosou. Vtiahol sa pod bundu.
Bol nespokojný. Doma mal taký poriadok, že ak nemal pred sebou dákej cesty, mohol si pospať do svitu. Tu musí vstávať, lebo by sa domáci naňho prevŕhali, keby im zostal na zemi. Hľa, gazdiná iste už vstáva. Počuť, ako šuchorí s čímsi; iste sa oblieka. Ondrej by sa jej bol aj prihovoril, ale čuje jej tichý šepot. To odrieka rannú modlitbu. Čušal pod bundou.
Gazdiná rozhrebla pahrebu, spod popola zasvietilo dakoľko žeravých uhlíkov.
