DRUON, MAURICEPREKLIATI KRÁLI / KEĎ KRÁĽ PREHRÁ FRANCÚZSKO
(Les Rois Maudits - Quand un roi perd la France)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1989
preklad Terézia Černá
edícia Retro (55)
obálka Ján Krížik
2. vydanie, 50.000 výtlačkov
80-220-0094-9
beletria, román
246 s., slovenčina
hmotnosť: 231 g
mäkká väzba
stav: veľmi dobrý
0,90 €
*zukol* in **S7S**
K šiestim zväzkom úspešného historického cyklu Prekliati králi pripojil Maurice Druon po vyše desaťročnej prestávke ďalší román Keď kráľ prehrá Francúzsko. Zachytáva v ňom obdobie vlády Jána II., ktoré je zároveň výsekom z dejín storočnej vojny. Panovanie Jána II. sa nesie v znamení sporov o francúzske územie a o francúzsky trón. Potomstvo zahrdúsenej Margaréty Burgundskej, ktoré vylúčili z dedičstva francúzskej koruny, vytvára spojenectvo s Anglickom. Anglický kráľ Eduard III. si robí nároky na francúzsky trón, no rivalita a nepriateľstvo vládne nielen medzi panovníckymi dvormi, ale aj v samom príbuzenstve. Kráľovská justícia sa stáva nástrojom osobnej pomsty. Vojna, politické roztržky a hospodárske problémy vo vnútri krajiny, nespokojnosť meštianstva a ľudové vzbury, neschopnosť Jána II., mylne zvaného Dobrý, a na dôvažok i veľký mor prispievajú k všeobecnému úpadku Francúzska a vyúsťujú roku 1356 v drvivej porážke, keď pri Poitiers Ján II. v bitke s Angličanmi doslova prehrá Francúzsko. Druonovo dielo nemá tradičnú románovú podobu.
O mocenskom boji, o politickom zákulisí tohto obdobia rozpráva cestou na mierové rokovania do Met svojmu synovcovi périgordský kardinál a pápežský nuncius, skúsený politik zastávajúci francúzske záujmy. Autorovi sa cez jeho prizmu podarilo vytvoriť nielen plastický obraz vtedajších pomerov vo Francúzsku, ale aj v celej západnej Európe.
IV Slávnostná hostina
Nepoznáte Rouen, Archambaud, teda ani hrad Bouvreuil. Tento mohutný hrad má vari sedem veží kruhovito rozostavených a veľké hradné nádvorie. Postavil ho pred stopäťdesiatimi rokmi kráľ Filip August, aby strážil mesto i prístav a ovládal tok Seiny čo najďalej. Rouen má významnú polohu, je to jedno zo vstupných miest do Francúzska z anglickej strany, a teda aj zábrana. More vystupuje až po jeho kamenný most, ktorý spája obidve časti Normandie.
Hlavná veža, donjon, nie je uprostred hradu. Ostatné veže prevyšuje výškou a hrúbkou. Podobné hrady máme v Périgorde, ale zväčša vyzerajú malebnejšie.
Zišiel sa tam výkvet normandského rytierstva v tom najbohatšom zaodení. Šesťdesiat sirov a každý najmenej s jedným panošom. Trubači práve zatrúbili na roh, zvolávajúc k stolu, keď dobehol panoš messira Godefroy d’Harcourt, celý spotený od dlhého cvalu, a oznámil grófovi Jeanovi, že strýko ho vyzýva a prosí, aby ihneď z Rouenu odišiel. Bol to priam rozkaz, ako keby bol messire Godefroy niečo zavetril. Jean d’Harcourt si pokladal za povinnosť uposlúchnuť, a vytratil sa zo spoločnosti. Už bol na úpätí schodov, takmer zatarasoval vstup do veže svojou objemnou postavou, veď bol ako sud, keď narazil na Roberta de Lorris, ktorý mu zahatal cestu a veľmi milo mu povedal: „Messire gróf, messire gróf, hádam len neodchádzate? Monseigneur dauphin čaká s obedom už iba na vás! Vaše miesto je po jeho ľavici.“ Tučný d’Harcourt sa neodvážil dauphina uraziť a uspokojil sa s tým, že odíde neskoršie. Po hostine. Znovu vystúpil hore schodmi a neľutoval. Dauphinova tabuľa mala predsa slávnu povesť. Predkladajú sa tam jedinečné veci, to je známe; a Jean d’Harcourt predsa neobrástol toľkým sadlom od toho, že by bol žul iba steblá trávy.
Opravdivý hodokvas! Nenadarmo ho pre dauphina pomáhal pripraviť Nicolas Braque. Tí, čo tam boli a odtiaľ vyviazli, nikdy naň nezabudnú. Šesť stolov rozostavených vo veľkej okrúhlej sále. Po stenách gobelíny s prírodnými motívmi takých živých farieb, že ste sa nazdali, že obedujete dakde v lese. Pri oknách húšťavy sviečok na zosilnenie svetla, ktoré dopadalo šikmými obločnými prienikmi ako slnko pomedzi stromy. Za každým stolom stál stolník, vysoká šľachta mala svojich vlastných stolníkov, ostatným boli k službám stolníci z dauphinovho paláca. Krájali nožmi s pozlátenou ebenovou rúčkou a erbovým znakom francúzskeho kráľa, ktoré sa používali iba v pôstnom čase. Nože s rukoväťou zo slonovej kosti sa vyťahovali na dvore až 0d Veľkej noci.
Pretože pôst sa dodržiaval. Rybacie paštéty a ragú, kapry, šťuky, lipne, lososy, okúne, vaječné jedlá, hydina a všetka operená zver; vyprázdnili rybníky a kuríny, vychytali ryby v riekach. Jedlonosiči tvorili na schodoch súvislú reťaz a nosili na strieborných a pozlátených misách jedlá, ktoré grilovači, kuchári a zarábači omáčok pripravili na kozuboch vo veži, kde boli kuchyne, kopcom naložili misy, upravili a pozalievali šťavou. Šesť čašníkov nalievalo víno z Beaune, z Meursaultu, z Arbois a z Touraine... Ach, aj vám sa zbiehajú sliny, Archambaud! Dúfam, že nám o chvíľu v Saint Sauveur pripravia dobrú hostinu...
Uprostred za čestným stolom sedel dauphin, po pravici mal Karola Navarského a po ľavici Jeana d'Harcourt. Šaty mal z belasého súkna, mramorovaného bruselskými čipkami, a na hlave klobúk z tej istej látky, vyšívaný perlami do tvaru listov. Ešte nikdy som vám neopísal, ako vyzerá monseigneur dauphin... Vysoký, štíhly, má široké chudé plecia, podlhovastú tvár, veľký nos s malým hrbom uprostred a pohľad, z ktorého sa nedá usúdiť, či je sústredený alebo zasnívaný, hornú peru tenkú, dolnú mäsitejšiu a ustupujúcu bradu.
Vravia, že sa podobá, pokiaľ sa to nejakým spôsobom dá zistiť, na svojho predka Ľudovíta Svätého, ktorý bol tak ako on veľmi vysoký a trochu zohnutý. Popri zdravo vyzerajúcich a vzpriamených mužoch sa objaví z času na čas vo francúzskom kráľovskom rode takýto typ.
Pážatá nosili z kuchyne strojeným krokom misy jednu za druhou a dauphin určoval, na ktorý stôl ich majú doniesť. vzdávajúc tak poctu každému zo svojich hostí, grófovi d’Étampes, sirovi de la Ferté, starostovi Rouenu, pričom s tým najzdvorilejším úsmevom pokynul vždy ľavou rukou. Tuším som vám už spomenul, že pravú ruku má napuchnutú, fialovú a boľavú; používa ju čo najmenej. Sotva hrá pol hodiny paume, už mu ruka navrie.
