ŠTRASSER, JÁNMILAN KŇAŽKO (NOSÍM V SEBE MNOHÉ JAZVY)
Rozhovory s Jánom Štrasserom
Znovu ide o veľa
Forza Music, Bratislava, 2010
obálka Eva Kovačevičová-Fudala, Petr Hojda
ISBN 978-80-89359-22-6
životopisy
240 s., slovenčina
hmotnosť: 339 g
mäkká väzba
stav: veľmi dobrý
2,00 €
*olepa* in **S7S**
Hľadanie optimálneho riešenia azda najviac neurotizovala otázka, kto na koho dopláca, nie?
Určite. Za tie dva roky, čo Slováci rokovali s Čechmi o podobe spoločného štátu, sa nikto ani len nepokúsil o skutočnú hĺbkovú analýzu, takpovediac forenzný audit ekonomiky Československa z pohľadu finančných tokov. Možno by sa vyjasnilo, kto na koho dopláca. Po voľbách 1992 už bolo na to neskoro, čoraz jasnejšie sa ukazovalo, že nedospejeme k rozumnému kompromisu. A ešte dodám, že dlho sa každý usiloval nespomínať rozdelenie štátu. Aj keď som videl, že to mnohí majú na jazyku. Nik nechcel, aby mu ostal v ruke Čierny Peter.
Ani ty si nechcel? Na to prvé stretnutie s ODS si do Brna prišiel ministerským bavorákom s medzinárodnou poznávacou značkou SO. Čo to malo byť? Arogancia? Provokácia?
Urážal ma spôsob, akým mnohé osobnosti i novinári na jednej i druhej strane reagovali na fakt, že ideme diskutovať o podobe spoločného štátu. Urážalo ma, že ma označovali za šaška a nacionalistu. Cestou do Brna som na našej pumpe videl tú značku SO, ani som nevedel, či je to Slovinsko alebo Somálsko...
Tú značku pustili do predaja horliví nacionalisti.
... to neviem, ale kúpil som si ju a z recesie som ju vlastnoručne nalepil na svoje auto. Keď som nacionalista, tak nech sa páči. Vybláznite sa na mne. A reakcia bola presne taká, akú som očakával - hysterická.
Pri odchode z Brna si novinárom na otázku o budúcnosti federácie odpovedal lakonicky: „Prepáčte, prší. “
A oni ma vzápätí opäť obvinili, že som arogantný. Bolo dohodnuté, že s médiami o stretnutí komunikujú výlučne Václav Klaus a Vladimír Mečiar. Novinári to dobre vedeli.
Mohol si im to takto povedať.
Už som ti povedal, že to vedeli. Okrem toho naozaj pršalo. Aká bola celková atmosféra rokovaní?
Rokovania boli veľmi otvorené a na oboch stranách sme sa usilovali nedostávať sa do konfliktov.
Nenáležité emócie sa hneď tlmili a vracali sme sa k vecnému tónu.
Kedy ste dospeli k názoru, že predstava ODS o spoločnom štáte je pre HZDS neakceptovateľná? Inými slovami, kedy sa definitívne rozhodlo o rozdelení štátu?
Na štvrtom stretnutí 19. júna v Bratislave. Keď rokovania o federácii zamrzli na mŕtvom bode, položili sme na stôl tému konfederácie. Vtedy Václav Klaus vyhlásil: „Než nejaký experiment, tak to radši dva suverénní štáty.“ Tá veta už visela vo vzduchu. Celé som to teraz drasticky skrátil a zjednodušil, ale to bol výsledok.
8. júna ste začali rokovať o zložení federálnej vlády a po štvrtej schôdzke 19. júna už bola na stole politická dohoda ODS a HZDS o rozdelení Československa. Takýto posun za jedenásť dní! Nedá sa povedať, že by obe strany oplývali v tejto veci trpezlivosťou. Neuponáhľali ste to?
Niekedy je politický a historický čas veľmi rýchly. V novembri 1989 padol Berlínsky múr a v októbri 1990 bolo Nemecko zjednotené. Rozpad Sovietskeho zväzu tiež trval len niekoľko týždňov.
Zaskočilo ťa, že Václav Klaus navrhol rozdeliť Československo?
Na tom nezáleží. Šlo mi v prvom rade o to, aby sa všetky napätia a potenciálne konflikty medzi Čechmi a Slovákmi odstránili. Rozdelenie Československa rozhodne nebol akt nepriateľstva. A ja tomu nehovorím rozdelenie, ale lepší základ pre dobrý rozvoj našich vzťahov. Vždy mi záležalo na dobrých vzťahoch medzi našimi, prepáč mi tú frázu, ale myslím ju úprimne, bratskými národmi.
Skús ma presvedčiť o svojej úprimnosti.
Čechy a Moravu som vždy vnímal ako svoju krajinu. Už len tým, že som evanjelik, od útleho detstva som vnímal češtinu ako svoj liturgický jazyk. Moji starí rodičia sa modlili z Kralickej bib-
