REINER, ANDREJTATI...
Posledné poviedky Andreja Reinera
Asociácia dodávateľov liekov a zdravotníckych pomôcok, Bratislava, 2008
2.500 výtlačkov
ISBN 978-80-970054-5-0
beletria, próza krátka, poviedky,
158 s., slovenčina
hmotnosť: 264 g
tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý
1,90 €
*zukol* in **S7S**
Malý veľký fikus
- Tatí, - oslovila ma dcéra. - Prečo rastliny chradnú?
Nechápavo som sa na ňu zahľadel.
- No, pozri sa na fikus, čo sme dostali do daru, - argumentovala.
- Ten krásny dekoratívny. Stojí tam v kúte. Je u nás iba dva týždne a ako chradne! Žltne. A listy mu načisto ovisli.
Zvedavo som sa zadíval do kúta. Naozaj tam smutne postával fikus. Pred dvoma týždňami mohol byť dekoratívny.
- Vyzerá, akoby sa trápil, - pokračovala dcéra. - Ako smutný človek. Depresívny. Si lekár, nevieš mu pomôcť?
- V živote som neliečil rastlinu, - priznal som sa. - Ale mohli by sme mu podať antidepresíva. Dvakrát denne po polievaní.
Dcéra na mňa vrhla pohľad plný výčitiek.
- No, možno by sme ho mali presťahovať z kúta na svetlo, čo povieš? -pousiloval som sa. - Kam chodí slnko, nechodí lekár.
Preniesli sme fikus z tieňa v obývačke na výslnie, hneď za terasu.
Fikus sa však nepozviechal, naopak, listy sa mu prehýbali ako chrbtica pri Bechterevovej chorobe. Zopár ich aj odpadlo ako pri alopécii.
- Možno mu škodí pohyb, - trápila sa dcéra. - Každú chvíľu otvorí niekto dvere na terasu. To ho musí nevyhnutne stresovat’.
Fikus sme preniesli do mojej izby. Celý deň nie som doma, rastlinka si v pokoji oddýchne.
Rastlinka žltla ako pri hepatitíde, listy jej vädli, ba mne sa zdalo, že sa aj trasú ako pri parkinsonizme. Najmä tie, čo sa nevedeli rozhodnúť, či majú spadnúť, alebo ešte chvilku vydržať.
- Tati, tá zeleninka nenávidí samotu, - vyhlásila Zuzka.
Zazdalo sa mi, že jeden z listov, čo sa práve chcel odporúčať, zbystril pozornosť. Trošičku sa k Zuzke naklonil.
- Čo si to povedala? - vyhŕkol som.
- No, že má rada spoločnosť, - vysvetľovala Zuzka.
- Kto má rád spoločnosť? - spýtal som sa stupídne, aby som vytiahol z dcéry predchádzajúci výraz.
- Každá živá bytosť má rada spoločnosť, - vysvetľovala. - Preto dávajú ľudí v base do samotky, aby sa načisto utrápili a zoschli.
- Aj zeleninky dávajú do samotky? - spýtal som sa.
Dcéra ohromene vygúlila oči. Nevedela, kam mierim. Zato fikus rozumel všetkému. Zopár listov sa uškrnulo. Niektoré sa akomak vzpriamili, pravda, za cenu zjavných bolestí. Ale stálo im to za to. No a listy žlté, nebudete mi veriť, priatelia, žlté listy dostali okamžite lepšiu farbu.
Zavolal som si dcéru bokom.
- Zuzka, náš fikus má úžasný zmysel pre humor, - pošepkal som jej. -Všimla si si, ako sa mu chichotajú listy? Dokonca aj tie napoly uschnuté. Aj farba sa im mení, keď povieš dačo smiešne alebo duchaplné.
- Tati, a si istý...?
- Úplne. Fikus je v poriadku.
- Ale čo ty, tati?
- Ja nie som pacient, som lekár, nemusím byť v poriadku, - poučil som potomka. - Musíme sa s ním zhovárať. Asi by bolo najlepšie rozprávať mu vtipy. Prinesú mu radosť do života.
Fikus sme preniesli k Zuzke. Učí sa na skúšky, nuž je najviac doma. A sťažuje sa na ticho. Môže si poklebetiť s fikusom.
Na druhý deň ma Zuzka vítala celá rozradostená.
- Najradšej má suché vtipy, - zvestovala. - Tie mu robia najlepšie. Ale rád má aj o Záhorákoch, o lordoch a o Kohnovi a Grunovi. No a pri blondínkach sa od smiechu vykláňa z okna...
Naozaj. Fikus viditeľne ožil. Po týždni bol už zasa dekoratívny. Po dvoch zaplnil celú izbu, no nestačilo mu to. Ťahal sa nahor. Bol zjavne rozpínavý. Ešte pár týždňov liečby a nik s ním nevydrží.
- Mala by si ho pre zmenu kŕmiť desivými príhodami, horormi a správami, - odporúčal som dcére. - Možno sa trochu uskromní.
Fikus sa rozpínal ďalej. Už siahal po plafón.
- Čo keby sme ho zasa strčili do kúta? - navrhol som zlomyseľne. -A do tieňa?
- Ale, tati, - zasmiala sa dcéra. - Ten sa tam už dávno nezmestí...
Nuž tak, kto raz objaví radosť zo života, toho v kúte neudržíte. A kto má zmysel pre humor, prekročí svoj tieň.
Ozaj, nechcete fikus? Zdravý, životaschopný, veselý. Zažijete s ním kopu zábavy! Možno vám aj prevŕta plafón...
