ZUSAK, MARCUSZLODEJKA KNÍH
(The Book Thief)
Ikar, Bratislava, 2010
preklad Vladislav Gális
prebal Len Speier, Gayna Murphy
obálka Augustín Putera
ilustrácie Trudy White
ISBN 978-80-551-2141-3
beletria, román, literatúra austrálska
480 s., slovenčina
hmotnosť: 427 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
*H-6-1*
Liesel Memingerová prichádza do nemeckého mestečka Molching, kde ju čakajú adoptívni rodičia. Postupne si zvyká na krik a výčitky novej mamy Rosy i na láskavosť nového ocka Hansa. Liesel si nachádza priateľov - aj toho najlepšieho, ktorý sa do nej zaľúbi. Zoznamuje sa so slovami, učí sa ich čítať i zapisovať. Počúva hudbu, ktorou jej ocko obveseľuje mestečko. A hoci by to od nej asi nik nečakal, kradne knihy.
Na všetko, čo vnímavá Liesel prežíva, však dopadá tieň Adolfa Hitlera, ktorý vládne Nemecku a nepochybne aj srdciam väčšiny jeho obyvateľov. Jej ocko nacistickému poblázneniu odolal a Liesel sa čoskoro naučí rozlišovať medzi svetom „tam vonku“, kde treba na požiadanie hajlovat’ či vešať zástavy so svastikami, a svetom „vnútri“, v dome, kde sa v pivnici ukrýva mladý židovský utečenec.
Blíži sa koniec vojny, život je čoraz ťažší a Smrť, rozprávač strhujúceho príbehu Liesel Memingerovej, má čoraz viac práce. Jeho pohľad sprevádza čitateľov od prvej stránky po poslednú a prifarbuje ich melanchóliou i čiernym humorom.
Austrálsky spisovateľ Markus Zusak sa narodil v roku 1975 v Sydney ako najmladšie zo štyroch detí v rodine európskych prisťahovalcov. Jeho otec pochádza z Rakúska, matka z Nemecka. Práve matkine spomienky na Nemecko počas druhej svetovej vojny ho inšpirovali na napísanie románu Zlodejka kníh.
Markus Zusak pôvodne túžil byť maliarom ako jeho otec, od šestnástich rokov sa však začal venovať písaniu a istý čas pracoval ako stredoškolský učiteľ. Jeho prvé štyri knihy boli určené pre dospievajúcich čitateľov. Román Zlodejka kníh sa stal medzinárodným bestsellerom.
Čerstvý vzduch, stará nočná mora
A ČO SI POČAŤ SO ŽIDOVSKOU MŔTVOLOU
Pri rieke Amper Liesel práve dorozprávala Rudymu, že by si od starostu rada vzala ďalšiu knihu. Po Pískajúcom vrahovi niekoľkokrát pri Maxovej posteli prečítala Muža nado mnou. Každé čítanie trvalo len pár minút. Skúsila Myknutie plecom, ba aj Príručku hrobára, no nesedeli jej. Chcem niečo nové, pomyslela si.
„Tú poslednú si vôbec dočítala?“
„Jasné.“
Rudy hodil do vody kamienok. „A bola dobrá?“
„No jasné.“
„Jasné, jasné, jasné.“ Pokúsil sa z hliny vyhrabať ďalší kamienok, no poranil si prst.
„Tak ti treba.“
„Saumensch!“
Keď ten druhý nemá čo povedať, len Saumensch, Saukerl, alebo Arschloch, je jasné, že ste ho porazili.
Podmienky na krádež boli ideálne. Bol šerý podvečer začiatkom marca a len zopár stupňov nad nulou - lepšie ako desať pod. Po uliciach sa pohybovalo veľmi málo ľudí. Padali kvapky ako stružliny zo sivej ceruzky.
„Ideme?“
„Na bicykloch,“ odvetil Rudy. „Vezmi si jeden od nás.“
Tentoraz sa Rudymu žiadalo viac. „Dnes som na rade,“ povedal, keď prsty zaťali do riadidiel.
Liesel uvažovala rýchlo. „Radšej nie, Rudy. Je to tam zahádzané vecami. A je tam tma. Taký somár ako ty do niečoho vrazí alebo sa potkne.“
„Vďaka.“ V takejto nálade bol Rudy nezastavitelný.
„A je to nízko pod oknom. Nižšie, ako si myslíš.“
„Chceš povedať, že to nezvládnem?“
Liesel sa vzoprela na pedáloch. „To nie.“
Prešli cez most a serpentínami hore kopcom na Grandestrasse. Okno bolo otvorené.
Ako naposledy, aj teraz pozorovali dom. Videli trochu dovnútra, dole sa svietilo, asi v kuchyni. Tieň prechádzal sem a ta.
„Zopárkrát to tu obídeme,“ nadhodil Rudy. „Ešteže máme bicykle, čo?“
„Len si daj pozor, aby si si ho tu nezabudol.“
„Si vtipná, Saumensch. Je o trochu väčší ako tie tvoje špinavé baganče.“
Vozili sa zhruba pätnásť minút, no starostova žena stále trčala dole, príliš blízko. Ako sa opovažuje strážiť v kuchyni! Lebo Rudy pokladal za hlavný cieľ vlámania kuchyňu. Vojde dnu, ukradne toľko jedla, koľko unesie a potom, ak mu náhodou zostane ešte chvilka, strčí si za gate knihu. Cestou von. Hocijakú.
No jeho slabinou bola netrpezlivosť. „Už je neskoro,“ šomral a vyštartoval. „Ideš?“
Liesel nešla.
Nemusela sa rozhodovať. Dotrepala ten oštarný bicykel až sem, tak bez knihy neodíde. Zložila riadidlá do jarku, obzrela sa, či neuvidí susedov, a podišla k oknu. Rýchlo, no nie chvatne. Tentoraz si vyzula topánky nohami.
Prsty sa jej zaťali do dreva a vošla dnu.
Tentoraz sa cítila o niečo lepšie, hoci len o trošku. Vzápätí už obchádzala miestnosť a hľadala titul, čo by ju upútal. Zo tri- či štyrikrát už vystrela ruku. Ba uvažovala, že si vezme aj viac ako jednu knihu, ale nechcela zneužiť to, z čoho sa stal akýsi systém. Potrebovala len jednu knihu. Zadívala sa na police a čakala.
.........................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Mátajú ma ľudia.
