SJOMUŠKIN, TICHONALITET ODCHÁDZA DO HÔR
(Alitet uchodit v gory)
Pravda, Bratislava, 1950
edícia Spoločnosť priateľov klasických kníh, Bratislava (74)
preklad Magda Takáčová
prebal Štefan Bednár
beletria, román, literatúra ruská
260 s., slovenčina
hmotnosť: 314 g
tvrdá väzba
Do Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie na poloostrove Čukotka jedinými predstaviteľmi civilizácie boli pašeráci. Takým bol aj domorodý boháč Alitet, ktorý bol vykupovačom amerického obchodníka s kožušinami. Po revolúcii prichádzajú na Čukotku dvaja predstavitelia sovietskej vlády, zavádzajú nové vzťahy, privolávajú lekárov, učiteľov, geológov. Alitet po nepodarenom atentáte na týchto ľudí odchádza do hôr, ku kočovným chovateľom sobov. Kniha pútavou formou opisuje vplyv sovietskeho zriadenia na najzapadnutejšie kúty krajiny, ktoré sa postupne civilizujú.
Teraz, keď postavil vaničku k umývaču, povedal: „Kúpeľňa v našej situácii — síce dosť ťažká vec, ale možná. Vynachádzavosti treba, vynachádzavosti! Čo si myslíš, načo som teperil tú vaňu päťsto kilometrov? To je, kamarát, vaňa, do ktorej bude stekať voda a umývať sa budeme v umývači. Škoda, že tu nerastie breza, bol by som sa naparil.“
V miestnosti revolučného výboru bolo horúco. Los sa vyzliekol a povedal, tľapkajúc sa po bedrách:
„A teraz si už len treba predstaviť, že si v naozajstnom kúpeli a všetko bude v poriadku.“
Nalial do vaničky trochu vody, pritiahol ju k umývaču, stal si do nej a hrmotne si začal umývať hlavu. Los od blaženosti fŕkal ako mrož.
„Uch! O sto pudov som ľahší... Vyzliekaj sa aj ty, lebo ťa nepustím do bytu! Veď som aj pre teba nahrial vody. Celé vedro, medveďa možno ňou umyť.“ Andrej šiel do „kúpeľa“.
Bola polnoc, ale svetlo bledej noci sa dotieravo tlačilo cez malý oblôčik a nedalo im spať. Rusi si hoveli v posteliach.
Ako málo potrebuje človek! Za vedro vody! „Nikita Sergejevič, zabudol som ti povedať. Keď sme sa shovárali s Alitetom o pašeráctve a odchádzali sme preč, dobehla ma vo dverách Tygrena a povedala ako by mimochodom: „Alitet je zlý človek.“
„Hej, všimol som si ju. Zo všetkého vidno, že sa u nej môže prejaviť charakter. Teraz príde k nám Vaamčo, musíme mu dať inštrukcie. Zavoláme aj Tygrenu. No, mister Žukoff, zafajčme si ,capstan´ na noc.“
„Zafajčme, mister Los. Gubernátor!“
Zasmiali sa, keď si spomenuli na Američanov a zafajčili si.
„Zavoláme sem učiteľov, lekárov,“ sníval Los, „budeme mať vonku svojich ľudí — potom to bude iné. My potrebujeme, aby vo faktóriách nielen vymieňali tabak za kožušinu, ale aby s národom aj pracovali, rozširovali kultúru. Zorganizujeme vlastné faktórie.“
„Ale veď North-company prišla sem na tri roky?“ Los sa nadvihol s podušky a spýtal sa nasrdene: „A budovy škôl, nemocnice doviezla? Há?“
„Hej, ale to všetko nezávisí od nás, Nikita Sergejevič. So spoločnosťou obchoduje Národný komisariát zahraničného obchodu.“
„No a čo? My dvaja sme tu celkom bezvýznamní ľudia? Rozumie sa, nebudem ich hneď zajtra rozháňať ... Ale spýtať sa vari môžem? Odôvodniť všetko, oznámiť oblastnému výboru?“
„Prirodzene.“
„Tak to je celá história!... Hneď zajtra musíme odoslať ,poštu´ o tejto veci.“
„A čo robiť s pašeráctvom? Videli ste, aký dlžobný úpis dal Alitetovi Čierny Tackie? Veď títo pašeráci okrádajú aj obyvateľstvo! Uniká nám kožušina.“ „Postavíme na pobreží pohraničné stráže, zavoláme špeciálnych ľudí. Aj o tejto otázke treba odoslať ,poštu´. No dobre! Už je čas spať!“ a Los sa obrátil na druhý bok.
V revolučnom výbore bolo už celkom vidno. Since ledva zapadlo a už sa zasa štveralo hore nebeskou klenbou. Andrej nemohol zaspať. Vstal a prešiel k oknu. Na ulici ani duše.
Andrej poštuchal Losa:
„Myslím, že by sme tu mali zorganizovať kultúrnu základňu. Vieš, celý komplex kultúrnych ustanovizní ...“
Los sa nadvihol na lakte, upreto pozrel na Andreja a povedal podráždene:
„Na kieho čerta mám ja počúvať tvoje nočné fantázie? Vari sa nepriateľ zjavil na obzore, že ma budíš? Nedáš sa mi vyspať po ,kúpeli´. Predtým mi svetlo prekážalo, takže som nemohol zaspať, a teraz zasa ty! Veď zajtra tiež bude deň. Zastri voľačím oblok a ľahni si spať!“
Podráždený Los vstrčil hlavu pod prikrývku.
„Ja som myslel, že ani ty nespíš,“ povedal Andrej a zastrel oblok kabátom.
..........................................................................................................................................................
... posledná veta ...
"Charlie nebol naozajstný človek," odvetila
Mary smutne.
