BLAŽKOVÁ, JAROSLAVAJAHNIATKO A GRANDI
Mladé letá, Bratislava, 1964
ilustrácie Gabriel Štrba
prebal Gabriel Štrba
1. vydanie, 9.000 výtlačkov
66-077-64
beletria, próza krátka, poviedky, literatúra slovenská,
236 s., slovenčina
hmotnosť: 308 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
0,10 € darované THCK
*cesvo*
Kniha pre dospievajúcu mládež. Je o láske, rozvíjajúcich sa vzťahoch, o normálnom živote aj s dennými povinnosťami mládeže na vidieku. Súbor 13 poviedok vystihuje psychológiu vtedajšej mládeže. Ozrejmuje rozpory s okolitým svetom, ostatné príčiny, ktoré vedú k rozčarovaniu a odcudzeniu.
Matka bola vysoká, s husárskymi fúzikmi a husárskou túžbou pevne držať opraty. Okrem toho bola tučná, ťažko sa hýbala a v jej gestách bola trpkosť, že všetci kdesi behajú, smejú sa tam (isto sa smejú), len ona je priviazaná. Kolembala sa na spuchnutých nohách po dvoch izbách a kuchyni, v ktorej od vlhkosti padala omietka.
Nad vodovodom mala obrázok dievčaťa s ofinkou a dvoma radmi bielych zubov. Dievča sedelo na cestnom míľniku, hompáľalo nohami v zaprášených topánkach, roztopašne sa škerilo a kývalo kyticou slzičiek panny Márie. Bola to stará fotografia, zvlnená a zožltnutá amatérska fotografia, robená aparátom, čo mal ešte ručne lepenú komoru. V kuchyni vlastne nemala čo robiť, no zavesila ju sem pred desiatimi rokmi, keď sa do bytu prisťahovali, a od tých čias ničím nehýbala. Želala si, aby všetko v dome malo svoje miesto — nábytok, vázy, sošky, ľudia. S ľuďmi sa jej to nedarilo, tak aspoň striehla zariadenie. Dievča ďalej hompáľalo nohami, smialo sa a vyvolávalo v nej bolesť. Lebo to dievča bola ona. Behala vtedy, nevedela, čo je bolesť, verila v čosi veľmi pekné a veľmi neurčité, čo iste príde, a slzičky boli len pekné kvety. To dievča už dávno nebolo pravdou.
Matka hladila poštopkané vankúše a plachty, zavadila pohľadom o fotografiu a pomyslela si, že v nás žijú desiatky ľudí, každý zážitok je jeden človek, ktorý sa odlupuje sám od seba, rodí sa, mizne ktovie kde. Stráca sa v priestore bez stopy, alebo po ňom zostane len spomienka, vráska alebo fotografia, ktorú nevieme pochopiť. Matka si to pomyslela, ale nová sekunda v nej zrodila nového človeka, nemilujúceho filozofovanie. Uvedomila si, oveľa ochotnejšie, že plachty sú už celkom nanič a že z príjmu, aký otec nosí, nové nekúpi. Zavzdychala a hnev, ktorý bol jej najčastejšou náladou, jej spadol do obočia.
V izbe zašramotila stolička. Vzápätí sa nežne a ticho rozvrčal zotrvačník bakelitového autíčka. To dieťa načmáralo tri rady veľkého A a zviezlo sa pod stôl, kde bolo jeho najmilšie miesto. Bolo malé a stôl veľký a stávalo sa, že si ho tam nevšimli. Za najkrajší stav považovalo, keď si ho nevšímali. Vtedy mohlo vidieť veci, mohlo si hovoriť slová, ktorým druhí nerozumeli alebo sa za ne hanbili, a preto sa im radšej vysmievali. Dieťa bolo dengľavé, s veľkou hlavou, ľuďom sa zdalo ošklivé. Malo znervózňujúci upretý pohľad, pre ktorý ho považovali za hlupáčika. Bolo veľmi drobné, ale i tak ho matka pod stolom zazrela.
— Už si sa naučil?
— Áno.
— Kde je úloha?
Vyliezlo spod háčkových strapcov a vytiahlo zošit. Matka prezerala veľké A.
— Tieto sú krivé. Hovorila som ti, pomaly a pekne. Napíšeš ešte jeden rad!
.........................................................................................................................................................
... posledná veta ...
"Koníček, Johanka, zahynieš v ohni!"
