OLŠINSKÝ, RUDOBRATISLAVSKÝ ROBINSON
Práca, Bratislava, 1959
edícia Knižnica Večerníka (5)
obálka Ľudovít Leheň
ilustrácie Ľudovít Leheň
1. vydanie, 10.250 výtlačkov
beletria, román, literatúra slovenská,
220 s., slovenčina
hmotnosť: 210 g
mäkká väzba
stav: používaná, ošúchaná
1,00 € predané
*cesvo* in *parap*
NEVERIACI MOHAMED
Dve ženy, zahalené do závojov, čakajú pred domom z kameňa. Domec stojí na pokraji púšte a dobre z neho vidieť každú blížiacu sa karavánu. Už dávno ho čakali. Pred dvoma týždňami nakázali otrokovi, aby zo strechy pozoroval, či neprichádza. Až dnes. Už dali pripraviť vlažný kúpeľ, dve otrokyne pripravujú jedlo. Sú nedočkavé. Rady by vedeli, aké dary im Mohamed z dlhej cesty vezie. Okrem týchto spoločných myšlienok majú aj iné. Zavše na seba hnevlivo fľochnú. Obe trápi pochybnosť, ktorej prvej venuje Mohamed svoju pozornosť. Najradšej by po sebe skočili, poruvali sa, povytrhávali si chumáče vlasov a narobili siniek. Chvíľa je však vážna, slávnostná, treba zabudnúť, hoci nie na dlho, na osobné spory. Pán sa vracia, musia byť krotké, hojivé ako balzám, aby nevzbudili jeho hnev.
Konečne karavána zastane. Zvieratá pokľaknú na predné nohy a ťažko, nemotorne zložia na zem úzke zadky. Tukové hrby sa ešte raz zatrasú a ustália sa.
Mohamed cíti pod nohami pevnú zem. Postojí, sťaby chcel vychutnať tento pocit pevnosti. Žiadostivo dýcha chladný vánok, ktorý sem zavieva zo záhrady. I ťavy sa pomrvia. Už pred časom zaňuchali vodu, ktorej je v oáze hojnosť, a teraz by sa najradšej rozbehli nahradiť si, o čo ich púšť obrala. Radšej však zostanú, lebo nehodno sa protiviť vôli ľudí.
Ženy sa poklonia. Mohamed ich vidí, vidí ich úklon, ale nedáva to na sebe znať. Nepatrí sa to. Namiesto toho dáva služobníctvu a otrokom rozkazy. Rýchlo zloží náklady. No najskôr nech odviažu toho neveriaceho.
Uvoľnia povrazy a skrehnuté telo sa skrbáľa na zem.
Mohamed ho chvíľu pozoruje. Predsa vydržal. Ale rany, otvorené, podobraté, nevyzerajú dobre. Pochytí ho túžba pomôcť tomuto človeku sa vystrábiť. Keď už vydržal úmornú cestu, nedobre by bolo, aby teraz v cieli zahynul. Slabí sú títo ďauri, vzdychne. Zavolá dvoch chlapov, prikáže im chytiť nehybné telo a zavliecť ho do dvora. Tretiemu prikáže dať rozpáliť do ohňa zo tri nože.
Nože sú červené, ale keď chlap s nimi vyjde na svetlo, očernejú, akoby zrazu vychladli.
Jeden chytí Karola za nohy, druhý za ruky, tretí pridrží hlavu. Bude sa metať, nuž držia pevne, aby sa im nevykĺzol.
Mohamed si vysúka rukávy, rozkročí sa a uchopí podávaný nôž. Priloží ho k zapálenej rane. Z rany vyjde dym a vzduchom sa nesie pach spáleného mäsa.
Prudká bolesť ho vrátila k životu. Rozreve sa, myká sa zo všetkých síl, len aby unikol páliacim dotykom.
Ale ruky sú zo železa.
Ženy sa urazili. Vráti sa po dlhej ceste a namiesto toho, aby sa s nimi zvítal, obskakuje okolo akéhosi žobráka. Potom ich premôže zvedavosť. Mohamed predsa nikdy nič nerobí nadarmo. Nezvyčajný to azda bude hosť, keď ho toľme ošetruje. Obe sa rozbehnú pozháňať chladného mlieka.
Ešte niekoľko ráz sa otrok prebehne. Ku kozubu a späť. Rán je veľa, a aby sa zahojili, nerozšírili, treba každú vypáliť.
Napokon skončia. Rany sú čierne. Mohamed prikáže zaniesť ho na rohožku pod palmy.
Pije. Chladné mlieko mu steká dolu vyschnutým hrdlom. Uľavilo sa mu. Rany pália, ale z tela sa už vytratila trhavá, pulzujúca bolesť. A čo neurobil oheň, dokázal tieň stromov a chladné mlieko. Prvý raz po dvoch týždňoch zaspal pokojnejším spánkom.
...............................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Iba v takých ušiach urobí slovo, čo slovo urobiť má.
