BYSTRIČANOVÁ, SILVIASEDEM CNOSTÍ TOHTO LETA
Slovart, Bratislava, 2019
obálka Petra Kavalcová
1. vydanie
ISBN 978-80-556-4145-4
beletria, román, literatúra slovenská, podpis autora
176 s., slovenčina
hmotnosť: 313 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: výborný, s autorským venovaním
NEPREDAJNÉ
*H-2-5*
OSUD NIE JE NÁHODA. SKÚŠA. PONÚKA. BERIE. ČO PRIJMEME? ČO ODMIETNEME? POČAS JEDNÉHO LETA SA ZOZNÁMIME S MARÍNOU, KTORÁ MÁ FUNGUJÚCU RODINU, PRÁCU, KDE STRETÁVA VEĽA ZAUJÍMAVÝCH ĽUDÍ A MA EŠTE ČOSI. ZVLÁŠTNU SCHOPNOSŤ PRECÍTIŤ EMÓCIE ĽUDÍ PRI DOTYKU S MIESTOM, KDE ODDYCHUJÚ. NEUVEDOMUJE SI, ŽE OSUD JEJ SYNA. HUDOBNÉHO SKLADATEĽA, ZÁVISÍ AJ OD JEJ ROZHODNUTÍ. NA CESTE ŽIVOTOM ZBIERAME CNOSTI AJ HRIECHY. A CHTIAC-NECHTIAC ICH ODOVZDÁVAME AJ SVOJIM DEŤOM.
PO PREČÍTANÍ KNIHY MNOHÍ ČITATELIA POCÍTIA TÚŽBU POZNAŤ AUTORA O TROCHU VIAC. PUSTILA SOM VAS PROSTREDNÍCTVOM PRÍBEHU DO SVOJICH MYŠLIENOK. POZNAŤ MA VIAC, ZNAMENÁ VEDIEŤ.
ČO MAM RADA. MÁM RADA ĽUDÍ, KTORÍ VEDIA DLHO MLČAŤ, A POTOM V TROCH VETÁCH POVEDIA VŠETKO. MÁM RADA FILMY, KTORÉ NIE SÚ POSTAVENÉ NA DEJI, ALE NA HLBOKOM PREŽÍVANÍ VIDENÉHO. MÁM RADA DOMÁCE JEDLO A RÍBEZĽOVÝ KOLÁČ OD MAMKY. MÁM RADA PANČUŠKY A DLHÉ ŠATY, MÁM RADA STROMY PRI CHALUPE A VTÁČÍ SPEV. MÁM RADA SVOJU RODINU AJ PRIATEĽOV, KTORÍ VEDIA, KDE MÁM DOMA KÁVU, AJ TO, ŽE MILUJEM BIELE CHRYZANTÉMY, PRETOŽE VYDRŽIA AJ V MRAZE. KEĎ TO INÉ KVETY UŽ VZDALI. MÁM RADA KNIHY, KTORÉ MA ROBIA LEPŠOU.
A VY?
Po dlhom dni Marína zaparkovala auto pred domom a pár minút ostala sedieť v aute. Obdivne prechádzala očami po záhonoch ruží aj po cudzokrajných sakurách. Na žiadnej inej ulici nevidela to, čo tu. Sused, profesor Indigo, presvedčil ostatných susedov, aby kúpili sadenice kríčkových ruží, že on sa o ne postará, zaštepí ich aj polievať bude. Tak ako sa v komunitách ľudia často nevedia v mnohých veciach dohodnúť, v tomto prípade prekvapivo všetci súhlasili. A sused sa naozaj poctivo staral. Vedel, kedy a ako strihať, aby ruže kvitli ešte viac, a venoval im naozaj veľa času. Aj dnes ho Marína videla, ako si pri práci píska a okopáva záhony. Všimol si ju a decentne zdvihol ruku na pozdrav. Usmiala sa do diaľky a tiež mu zamávala. Obľúbila si ho, ale pred Olegom to nikdy nahlas nepriznala, pretože z nepochopiteľného dôvodu začal byť nepríjemný na každého, o kom sa Marína vyjadrila s uznaním a rešpektom. Bolo ľahšie pozerať sa na ich susedské priateľstvo, keď si Oleg s profesorom cez plot pripíjali na zdravie studeným pivom. Občas sa k nim pridala aj Marína, ale nikdy neprekročila pomyselnú hranicu kamarátstva, za ktorou sa už začínali dôverné rozhovory. Ich debaty
sa skôr týkali záhradkárčenia, príhod z práce alebo mal Oleg odvážne narážky na politiku, a vtedy sa Marína stala poslucháčom. Politiku vnímala ako tému, kde sa ľudia skôr či neskôr pohádajú. Profesor však vždy zaujal k téme pevné stanovisko, ktoré podložil neotrasiteľnými argumentmi, ale nikdy Olegovi neprotiřečil. Ak s ním v niečom nesúhlasil, nanajvýš povedal „zaujímavý názor“ a posunul debatu ďalej. Marína túto jeho schopnosť predchádzať konfliktom ticho obdivovala a zároveň Olega krotila pohľadom, aby brzdil svoje stupňujúce sa emócie.
Vošla do domu a pri dverách hlasno zakričala na Olega: „Už som doma! Zdržala som sa v práci, ale večera bude raz-dva.“
„Nemusíš sa ponáhľať, už som večeral,“ ozval sa z kúpeľne, kde čistil vývod z práčky.
Marína sa pri jeho slovách zarazila, pretože vedela, že Oleg sa do varenia nikdy nehrnul a hlad nanajvýš zahnal chlebom a klobásou. Otvorila chladničku, ale nenašla v nej nič, čo by oslovilo Olegove chute.
„Čo si jedol?“ čudovala sa.
„Dojedol som tú zeleninovú nátierku, čo si urobila ráno.“
Keď počul, ako sa Marína od srdca zasmiala, vošiel za ňou do kuchyne a podozrievavo si ju premeriaval.
„Myslíš tú avokádovú masku s jogurtom a medom na moju suchú pleť?“ Nevedela sa prestať smiať, ale pomedzi smiech ho bozkala na líce. „Bola aspoň dobrá?“
„Ani nie,“ zašomral.
Videla na ňom, že by sa bol aj on rád rozosmial, ale z princípu to neurobil. Hneval sa, že jej je na smiech.
„Čo si to neoznačíš? Máš v chladničke bordel, ešte z toho ochoriem.“
„Prestaň, veď to bolo čerstvé, čo by sa ti tak mohlo stať? Čisté vitamíny. Nanajvýš sa ti vypne pleť,“ povedala napoly žartom a mávla rukou, keď ho videla, ako sa odutý vracia k svojej rozrobenej práci v kúpeľni. Na takéto jeho reči bola zvyknutá. Vypočula si ho a aj tak vždy urobila všetko po svojom. Kuchyňu vnímala ako svoj priestor, do ktorého si nedala zasahovať.
..................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Sedem cností toho leta.
