
GIBBON, LEWIS GRASSIC
ŠKÓTSKA SÁGA 1 - PIESEŇ ZAPADAJÚCEHO SLNKA
(A Scots Quair - Sunset Song)
Pravda, Bratislava, 1978
preklad Miroslava Majerčíková
prebásnil Ján Turan
prebal Emil Bačík
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
75-065-78
beletria, román, literatúra škótska
272 s., slovenčina
hmotnosť: 330 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,10 € darované THCK
*cesvo*
Škótsku literatúru ako svojbytné písomníctvo predstavujeme slovenskému čitateľovi vrcholným dielom L. G. Gibbona (1901—1935) — trilógiou Škótska sága. Táto rozsiahla románová skladba je nezabudnuteľným čitateľským zážitkom. Strhuje nás svojou hlbokou lyričnosťou, robustným humorom i prenikavou tragikou prostého ľudského osudu. Vidiečanka Chris Guthrieová, bytostne spätá s drsnou škótskou prírodou, prežíva prvé citové vzplanutie v búrlivých rokoch prvej svetovej vojny. Keď sa dozvie, že jej manžel Ewan padol, netuší ešte, že zomrel pre lásku k nej... Najťažšie chvíle ľudského utrpenia jej pomôže prežiť rýdze priateľstvo. Napokon Chris nachádza znovu východisko v hlbokom ľúbostnom vzťahu k Robertovi Colquohounovi, svojmu druhému manželovi. Pieseň zapadajúceho slnka sa číta jedným dychom. Sme presvedčení, že každý čitateľ vzápätí nedočkavo siahne po ďalších dvoch dieloch tejto skvelej trilógie.





Takto sa teda veci mali, to boli múry, väzenie, z ktorého neunikne, nič sa nedalo robiť, nič, i keď sa jej srdce z toho omámenia spamätalo a ľady sa v nej roztopili, no napriek tomu nemohla spať... Teraz však pre šum slov, ktoré jej nezvučne vírili hlavou, akoby sa báli jej pier, v tom šume boli hodiny strávené vo vrchoch a na prechádzkach pri jazierkach, i nádhera kníh a spánku v bezpečí — šum sveta, ktorý aj naďalej uplýval vonku, mimo múrov väzenia, a volal na ňu. Jeho nevýslovná krása zotrvávala mimo múrov blawearijského domu, akoby sa jeho duch tej kráse posmieval a po nociach nariekal za tým, čo sa pominulo, odišlo a skončilo.
Napokon sa upokojila, na oblok zaklopalo ráno. Prehodila sa na posteli a celkom vyčerpaná zaspala.
Vstala s popolavou tvárou a pohybovala sa spomalene, dlho bola v kuchyni. Ewan vrazil dnu, mal v to ráno naponáhlo, na repe práve vyrážali nežné tenušké lupene, chcel ta ísť. „Dočerta, Chris, vari ešte spíš?“ začudoval sa spola nahnevane, spola so smiechom a Chris neodpovedala, vrátila sa do komory po mlieko. Ewan sa na ňu zahľadel a potom sa v rozpakoch zamrvil a váhavo ju nasledoval: „Čo sa stalo? Je ti niečo?“
Chris sa k nemu obrátila a zrazu si uvedomila, že je jej odporný, ako tam stojí, tvár mu kypí zdravím, jasné oči -mal ich zo dňa na deň jasnejšie - pre milované polia, na ktoré neprestajne myslel. Okrem starosti o statok a ošetrovania koní ho navyše zohrievala po nociach a cez deň mu chystala jedlo. „Čo tak zazeráš?“ spýtal sa a ona mu chladne odvrkla priškrteným hlasom: „Preboha, nezapáraj do mňa. Musíš sa stále za mnou vláčiť ako stará baba?“
Strhol sa ako kôň, keď ho udrú bičom po chrbte, a v očiach mu vzbĺkol hmlistý plameň. Odvrátil sa od nej.
„Asi si dnes vstala ľavou nohou z postele,“a vyšiel von.
Vzápätí jej to prišlo ľúto a chcela naňho zavolať. Postavila na zem vedrá, že sa za ním rozbehne, lenže on to celé pokazil, zakričiac z dvora: „A rád by som dostal raňajky, prv ako sa zvečerí. “
Akoby bola suchou trávou a jeho slová ohňom. Rozbehla sa a tam na dvore ho predbehla, chytila ho za plece a mykla ním. Tak ho to prekvapilo, že skoro spadol. „To si povedal mne?“ vykríkla. „Myslíš, že som ti slúžka? Ty si môj sluha, nezabúdaj! Ty žiješ z môjho chleba a mlieka, ty vrchársky bedár!“ Vedela, že povedala ešte viac, ale nepamätala si už čo. Triasla ňou zlosť, z ktorej sa prebrala až vtedy, keď ju Ewan mykal za plecia: „Ty mrcha, to hovoríš mne? Mne?“ Blýskal očami ako divá šelma, potom akoby sa bol zlomil, ruky mu ovisli a pustil ju: „Ved si chorá. Mala by si si ľahnúť. “
Nechal ju tam na dvore a šiel do stodoly. Stála tu ako hlúpa, oči jej zaslepovali slzy zlosti a výčitiek svedomia. A keď sa vracala do kuchyne a vyšla s vedrami, Ewan prešiel okolo nej na polia. Na pleci mal motyku, ešte nebolo ani svetlo, šiel na pole bez raňajok. Ponáhľala sa podojiť, hnev v nej odumrel a chcela byť čo najskôr hotová a mať raňajky pripravené, pretože sa Ewan iste čoskoro vráti.
Myslela si to, lenže Ewan sa nevrátil. Ovsená kaša sa uvarila na hustý tvrdý glej. Za pootvorenou okenicou sa prebúdzal hustý a zlovestný červený deň, horúci ako para, valiaca sa cez hory. Čaj vychladol. Čakala, sama zúfalá od hladu. Nemohla obsedieť, chodila od kozuba k dverám a od dverí k stolu. Vtom zazrela na bielizníku píšťalku, čo ležala pri otcovi, keď ležal ochrnutý. Schmatla ju a v momente sa rozbehla cez dvor k stohom.
Zaclonila si oči a zbadala Ewana na repnom poli, ako rovnomerne robí a málo oddychuje, najlepší kopáč v Kinraddie. Potom naňho hlasno a ostro zapískala do celého rána, pol Kinraddie muselo ten hvizd počuť, ale on si to nevšimol. Padlo na ňu zúfalstvo, prestala pískať a zarevala naňho: „Ewan! Ewan!“ Na jej prvý výkrik sa obzrel a motyka mu vypadla. Počul jej zapískanie veľmi dobre, ten podliak! Zakričala znova a on sa rozbehol cez pole k dvoru. Keď bol od nej ani nie na tri metre, s námahou vykríkla po tretí raz, ale hlas znel kontrolova-
.............................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Tamhore zostali už len posledné lúče svetla, ale možno
že oni ich nepotrebovali, alebo tomu nevenovali pozornosť, človek sa zaobíde aj
bez svetla, ak mu v srdci pokojne horí láskavý ohník.