HENKEL-WAIDHOFER, BRIGITTE JOHANNAZÁHADA BLÁZNIVÉHO MALIARA
(Die Drei ??? und der verrückte Maler)
Mladé letá, Bratislava, 1997
edícia Traja pátrači (20)
preklad Magda Takáčová
obálka Vladimár Kardelis, Svetozr Mydlo
1. vydanie
ISBN 80-06-00766-7
knihy pre deti, detektívky, dobrodružné, literatúra nemecká,
104 s., slovenčina
hmotnosť: 158 g
tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý
4,40 € PREDANÉ
*vali* in *H-bar*
Zopár slov na úvod. Milí čitatelia, neuveríte, čo len musia podstúpit' Traja pátrači v tomto príbehu! B. J. Henkel-Waidhoferová im nastrojila také prekážky, až budete lapať dych. A to všetko iba pre jeden žltý obraz, ktorý si dovolil strýko Titus bez vedomia svojej manželky zavesiť do obývačky! Zdá sa však, že obraz sa zapáčil nielen jemu, ale aj nevolaným návštevníkom. Strýko Titus preto požiada bez otáľania súkromnú detektívnu firmu Traja pátrači o pomoc. Jupiter, prirodzene, prípad prevezme a vôbec netuší, ako v ňom pôjde do tuhého. Nielen na dvore zberne, keď chcú maskovaní útočníci podpáliť Hlavný stan, ale aj na vlnách rozbúreného oceánu, ktorý vyskúša do krajnosti sily našej obľúbenej trojice.
Dvanásta kapitola
Anjel s revolverom
Dom stál presne v strede zátoky na vysokej skale, aby mu príliv nemohol uškodiť. Žiarivá bieloba jeho stien lákala zdaleka a sľubovala istotu a bezpečie.
Chlapci skôr liezli, ako kráčali hore kamennými schodmi, ktoré viedli z piesočnatej pláže okolo celého domu. Petrovi sa podlamovali kolená a triasli ruky. Napriek tomu však nepotreboval so svojím pakľúčom, ktorý šťastlivo vydržal jeho potápačské pokusy v taštičke na opasku, viac ako minútu, aby otvoril dvere.
Dom bol postavený veľmi veľkoryso. Obývačka s veľkými oknami na more vyzerala obrovská, ale jej zariadenie bolo skromné. V strede miestnosti stála veľmi pohodlná pohovka, stôl a tri prútené kreslá, pri najväčšom okne maliarsky stojan. Aj v kuchyni vládla úspornosť. V chladničke sa však našlo dosť minerálky a pomarančovej šťavy, takže Traja pátrači mali čím spláchnuť chuť morskej vody, ktorej sa nedobrovoľne ponapíjali. Bob našiel aj fľašu ginu a bez slova ju podával Jupiterovi, ale ten predsa ostal radšej pri pomarančovej šťave.
Peter objavil v kúte železnú piecku, bolo v nej všetko pripravené, papier, triesky aj uhlie, stačilo škrtnúť zápalkou. Vyzliekli sa donaha, rozvešali si premočené šatstvo na dve stoličky a pritiahli ich celkom k peci. Po točitých schodoch vyšli na poschodie, našli kúpeľňu a osprchovali sa. Jupiter bol hotový prvý, zmizol a vrátil sa s troma súpravami snehobielej bielizne, ktorú vybral zo skrine v spálni. Obliekli si teplé veci. vrátili sa dolu a hneď sa cítili trochu lepšie.
„Striebrovlasý sa bude čudovať,“ zažartoval Peter. Bob sa hodil na pohovku. Od slanej vody mu úplne sčerveneli oči. „Som celkom hotový,“ zastenal.
„Od čoho?“ Jupitera pochytila znova chuť na hlúpe žarty, hoci sa ešte nezbavil nedávneho strachu a hrôzy. Všetci traja vliezli pod jednu prikrývku a zohrievali sa.
ZÁHADA BLÁZNIVÉHO MALIARA
Počasie sa náhle zlepšilo, akoby si z nich robilo posmech. Vietor sa utíšil a nad morom sa pomaly vynáral bledozelený pás jasnej oblohy. Ďaleko na obzore bolo dokonca vidieť lúče zapadajúceho slnka, ešte skrytého za hradbou búrlivých chmár. Zababušili sa do deky, nič nehovorili a pozorovali to divadlo. Praskot v peci robil izbu takmer dokonale útulnou. Traja pátrači blúdili však v myšlienkach vonku na mori, ktorému ledva unikli.
„Nesmierne sa spoliehať na to.“ prerušil ticho po hodnej chvíli Jupiter, „že okolo nás vždy bude poletovať kŕdeľ strážnych anjelov.“ Potom znova dlho mlčali.
Náhle sa Peter postaral, aby nezaspali. „No tak. ľudkovia, nie sme tu nato, aby sme leňošili,“ zvolal, vstal a stiahol za sebou prikrývku. „Teraz si to tu trochu obkukneme, čo poviete?“
Bob zíval a preťahoval sa na pohovke. Keď Peter zavelil „Do práce!“, iba unavene hodil rukou.
Jupiter tiež ostal sedieť. „Mám taký čudný pocit v žalúdku,“ povedal. „Toto je súkromný dom. Akým právom sme sem vlastne vnikli a akým právom sa chceme prehrabávať v skriniach a zásuvkách?“
Bob a Peter naňho ohromene hľadeli.
„Ty si dobrý,“ zívol Bob. „Najprv sa sem pechoríme na člne a skoro pri tom vypľujeme dušu, a potom ti napadne, že sme to nemali robiť.“
Peter len mlčky krútil hlavou. Znova si sadol a hodil Jupiterovi prikrývku.
„Mám pravdu, či nie?“ domŕzal Jupiter. „Samozrejme, nie je to prvý raz. že sme niekam vnikli. No skoro vždy išlo len o anonymné kancelárie, továrenské haly alebo sklady. Len v nevyhnutných prípadoch sme výnimočne prehliadli aj byty. Napríklad, keď sme už vedeli, že tí ľudia majú maslo na hlave, a chýbali nám ešte posledné dôkazy.“ Odhodlane pozrel na priateľov. „A tu sme len tak. Na základe hmlistého podozrenia, že by sme mohli nájsť niečo, čo nás privedie ďalej.“
.............................................................................................................................................................
... posledná veta ...
"Už je najvyšší čas," dodala
energicky.
