BENYOVSZKY, KARLGRÜNFELD, JOSEPH jun.
OBRÁZKY Z PREŠPORSKÉHO GETA
(Pressburger Ghettobilder)
Slovenské národné múzeum, Bratislava, 1993
edícia Judaica slovaca (4)
preklad Lýdia Steinerová-Piovarcsyová
predslov Štefan Holčík
doslov Ľubica Chorváthová
ilustrácie Katarína Zavarská
1. vydanie
ISBN 80-900498-9-3
história, židovstvo,
190 s., slovenčina
hmotnosť: 254 g
mäkká väzba
stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky
2,50 € stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky *bib15* in *H-2-9*
Bratislavský (prešporský) rodák Karl Benyovszky (1886 – 1962) systematicky mapoval svoje rodné mesto. V tejto dokumentácii minulosti a súčasnosti nemohla chýbať židovská komunita. Obrázky prešporského geta približujú dejiny i súčasnosť starobylej, dnes už neexistujúcej časti Bratislavy. Ilustrujú kultúru a myslenie, určované Tórou, ovplyvňované modernou dobou. Tieto ilustrácie však Karl Benyovszky “nekreslil” sám, ale si pribral erudovaného pomocníka v osobe Josefa Grünsfelda juniora.
Choré dievča. Pessach Fischer sa na svoje staré dni dostal do chudobinca, kde spolu so svojou ženou bývali v jednej izbe. Keď mu vo veku deväťdesiatsedem rokov jeho životná družka zomrela, povedal známym, čo s ním stáli pri úmrtnom lôžku: „Veď som vravel, že mi dali na krk choré dievča.“
Príčina rozvodu. Pred rokmi prišla raz jedna Židovka s plačom k dajonovi s prosbou, aby presvedčil jej manžela, nech sa s ňou rozvedie. Keď sa rabbi zaujímal, prečo sa tak rozhodla, odpovedala so slzami v očiach: „Rebbe, on má tri veľké chyby, nevie sa predmodlievať, nevie hrať karty a nevie piť.“ „Ale, milá pani,“ odvetil s prekvapením staručký rabín, „veď to sú predsa iba výhody, a nie dôvody na rozvod.“ Nato sa žena horko rozplakala a premáhajúc fikanie povedala: „Ale, rebe, nevie sa predmodlievať, a predsa sa modlí a ja musím vždy na svoju hanbu počúvať hore na ženskej galérii v šule, aké robí grajzne, a dívať sa, ako sa mu celý kohol smeje. Nevie hrať karty, a predsa hrá, pritom prehrá celý týždňový zárobok, a nevie piť, a predsa pije a potom sa šiker váľa na ulici.“
Vinohradník v synagóge. Na Jom tov šiel istý prešporský vinohradník po Zámockej ulici. Keď prišiel k veľkému šúlu, vohnala ho dnu zvedavosť a opýtal sa vrátnika, či smie vstúpiť. „Ale nech sa vám páči, len poďte dnu,“ odpovedal mu vrátnik prívetivo a vinohradník vstúpil do synagógy.
Dnu sa práve duchenovalo. Vinohradníkovi sa páčilo, ako kohenovia s talisom, preloženým cez hlavu stáli pred orojn ha´ kojdešom so zdvihnutými rukami a melodickým nigunom duchenovali svojráznym výrazom: „A-ha-ha, A-ha-han, oj, Jevore-checho!“ Pristúpil bližšie a opýtal sa celkom tíško jedného z modliacich sa: „Povedzte mi, prosím pekne, čo to tu robia?“ Oslovený mu ochotne vysvetlil: „Duchovní práve požehnávajú ľud.“ Vinohradník chvíľu načúval bez slova, kým si kojhanim zložili z hlavy talis, s volaním Še’ kojach opustili posvätné miesto a náhlili sa na svoje miesta v chráme. Náhle, keď pri ňom prešiel jeden z kohenov, zavolal potešený vinohradník k susedovi: "Ale, pán sused, tohto duchovného predsa poznám, ten ku mne vždy chodieva na mladé víno!“
Biely kohút. Počas francúzskeho obliehania v roku 1805 bola na istý čas prerušená doprava s Petržalkou, takže sedliaci nemohli do mesta dodávať ovocie a zeleninu a z trhu takmer celkom zmizla aj hydina. Ak sa však náhodou objavila, dosiahli jej ceny závratnú výšku.
Raz sa istému Petržalčanovi podarilo dostať sa nejako do Prešporka a prepašovať sem aj veľkého kohúta. Bolo to pred Jom kipurom a sedliak vedel, že Židia potrebujú na tento sviatok hydinu. S obľubou kupovali najmä bielych kohútov. Každý domáci pán bol hrdý na to, keď mohol takého získať na kapores. Predávajúci sa teda rozhodol, že priaznivú príležitosť využije čo najlepšie, a pýtal si za svojho kohúta nekresťansky vysokú sumu. Napriek tomu sa okolo neho vytvoril už v najbližších okamihoch veľký kruh záujemcov, ktorí ponúkali viac, ako bola žiadaná cena. Lenže sedliak váhal, ešte vždy nechcel pustiť kohúta z ruky a čakal, či sa nenájde ktosi, kto by ponúkol ešte viac, lebo si chcel raz ľahko zarobiť.
Kým kupujúci rozmýšľali, pristúpil k sedliakovi istý Žid a vravel: „Ukážte, či je to vôbec kohút!“ Udivený Petržalčan mu pyšne podal zviera, Žid ho však nad hlavou roztočil a volal: „Se chalifosi, se temurosi, se kaporosi!“ Potom ho sedliakovi vrátil naspäť. Okolostojaci už nemohli kohúta použiť na kapores, nechali sedliaka stáť a ten bol rád, keď nakoniec kohúta predal za oveľa nižšiu, ale ešte vždy aj tak dosť vysokú cenu.
Duchaplný rabín. Pri hakojojse na Simches tóra sa vo veľkom šule nosia zvitky tóry okolo almemoru, pričom veriaci bozkávajú plášť, v ktorom sú zvitky zabalené. Od istého času si návštevníci chrámu zvykli z pohodlnosti dotknúť sa plášťa a potom si pobozkať vlastnú ruku. Po hakofojse volali jednotlivo veriacich k tóre, kde podľa starého zvyku, po čítaní state v tóre, daroval každý určitý peňažný obnos na dobročinné účely. Keď chcel nasledujúci pracovný deň šammes vyzbierať peniaze, odkladali to darcovia vždy na iný deň. Šames to hlásil vrchnému rabínovi, ktorý potom v drošó na šábes urobil pichľavú poznámku: „Bozkávate rukou a darujete ústami.“
...........................................................................................................................................................
... psoledná veta ...
Kto chce poznať pravý
židovský život, nech príde do prešporského geta, v ktorom si Židia verne až do
dnešných dní zachovali svoju vieru a zvyky.
