PŘÍHODOVÁ, DANIELAHRA S OZVENOU
Smena, Bratislava, 1977
edícia Mladá tvorba (134)
prebal Dušan Leščinský, Beata Nágelová
1. vydanie, 1.500 výtlačkov
73-028-77
beletria, novela, literatúra slovenská,
102 s., slovenčina
hmotnosť: 117 g
mäkká väzba s prebalom, malý formát
stav: dobrý
0,30 € darované THCK
*cesvo*
MONIKA
Album. V plátennej väzbe, s maľovanou kyticou na obálke. S náladovými momentkami z môjho súkromia. Zabalený do hrubého papiera, uložený v najspodnejšom priečinku.
Archív. Zlé svedomie. Trinásta komnata, v ktorej väzním svoju minulosť a do ktorej som si zakázala nazrieť. A predsa ... Desiatykrát otváram priečinok a desiatykrát ho znova zatváram. Odďaľujem chvíľu. Bojím sa, že oslobodím dvanásťhlavého draka.
Vyčkávam príhodný čas a potom náhlivo odmotávam ošúchaný papier, prstami sa opatrne dotýkam kresby na obálke, obraciam tvrdé strany a narovnávam poodliepané fotografie, z ktorých už ani jedna nedrží na svojom mieste. Ja v záhone kvetov či na lavičke, ja s nachýlenou hlavou, ja s pohľadom kamsi do prázdna ... Ja vo zväčšenine zo skupinovej fotografie: na mojom ramene vidno Milošovu ruku.
Pripamätávam si ho: tvár stiahnutá do cudzej, ostrej grimasy a on sám s nožnicami v rukách rozdeľuje našu minulosť na dvoje. Keby som chcela nájsť svoju ruku, bola by na jeho polovičke, ako sa mu dôverne obtáča okolo bokov. Nemilosrdne ju odstrihol aj so zlatým náramkom, pamiatkou na tretie výročie sobáša — a s hrubou obrúčkou, ktorú už tiež dávno nenosím. Ani neviem, kam som ju založila! Keby sa takto jednoducho aj spomienky dali odstrihnúť, keby sa všetko mohlo pozamykať do priečinkov!
Ďalšia prestrihnutá: jedna z prvých spoločných. Ja v krátkych bielych minišatách s raketou v ruke a on ... Zrejme tiež v bielom.
Na tenisovom kurte sme sa vlastne aj prvý raz videli. Ja som hrávala iba príležitostne, nehladiac priveľmi na pravidlá, on sa venoval tenisu zo záľuby. Pozorovala som celé hodiny jeho pružné kroky, isté pohyby, elegantné údery. Nikdy nebolo vidno na jeho tvári nijakú únavu.
Všimol si ma.
— Nezahráte si... slečna?
Naše pohľady sa stretli.
— Chceli ste hrať, nie?
— Čakala som brata, ale ...
— So mnou to nechcete skúsiť? Môj partner už aj tak odchádza.
— Neodvážim sa ...
— Prečo?
— Bola by som v nevýhodnej pozícii.
— Nebudete. Vy môžete byť iba v prevahe.
Už som sa nezdráhala. Možno zo zvedavosti, možno zo snahy spestriť si nudnú dovolenku v spoločnosti brata a otca.
Neusiloval sa ma uštvať. Nemala som ani dojem, že by sa predvádzal, takže som obstála lepšie, než sa dalo čakať. Cítila som sa príjemne.
Pekná tvár a milý úsmev. Plavé vlasy. Čudné, dovtedy som bola presvedčená, že pekný môže byť len čierny muž. Vyšší odo mňa približne o pol hlavy.
— Hádam už stačí! Boli by ste unavená.
— Čoby!
— Ja som vytrénovaný, ale vy ...
.............................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Zadíval som sa na
list a písal som ďalej: "...vráť sa sem, k nám, k svojim, domov!"
