SÁM VOJAK V POLI
(I odin v pole voin)
I. diel
Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1963
preklad Ružena Jamrichová
3. vydanie, 15.000 výtlačkov
prebal Emil Bačík
75-035-63
beletria, román, vojna, literatúra ukrajinská
560 s., slovenčina
hmotnosť: 534 g
tvrdá väzba s prebalom
0,90 € stav: dobrý *takro*belx-ukr*
0,30 € stav: dobrý, prebal poškodený *cesvo*
Plamene druhej svetovej vojny blčali po pevninách i moriach, keď na arénu hitlerovského štábu vstupuje barón von Goldring. Mladý, tmavovlasý, driečny, s modrými očami, protekčné dieťa vysokého dôstojníka, odvážny, úspešný - ideál naozajstného germánskeho hrdinu. Ba dokonca vrtkavá vojnová Šťastena mu ostáva verná, oddane ho sprevádza po rôznych frontoch celej Európy, drží nad ním ochrannú ruku v najfantastickejších dobrodružstvách a nebezpečenstvách v Taliansku i Francúzsku, diskrétne odchyľuje clonu nad zákulisím fašistickej vojny.., Kto je vlastne tento záhadný Goldring? Čitateľ nepusti knihu z rúk, kým sa nedozvie o osudoch a príbehoch mladého sovietskeho zpravodajského dôstojníka, ktorý sa dal na najťažšiu prácu - na účinkovanie v nepriateľskom zázemí. Telesne i duševne dokonale pripravený, disciplinovaný a ostražitý, preniká k najdôvernejším zdrojom zpráv a informácii, a zachraňuje takto tisíce životov svojich rodákov ako aj mnohých čestných ľudí, bojujúcich proti zvrhlej hitlerovskej vojnovej mašinérii.
V populárnom špionážno-dobrodružnom románe „Sám vojak v poli", ktorého I. diel u nás vychádza po štvrtý raz, čitateľ má možnosť znovu si pripomenúť časy, keď neochvejnosť, húževnatosť a láska k vlasti pomáhali sovietskym ľuďom oslobodiť svet od hrôz a ohavnosti fašizmu.
Vojna jej rozbila všetky plány. Pravda, hotel nebol pustý. Takmer všetky izby zaujali stáli nájomcovia, utečenci z Paríža a z celého severu. Neponáhľali sa domov, ta, kde bol nastolený prísny okupačný režim. V Saint-Rémy bol zakrytý aspoň figovým listom — dohodou medzi nemeckým komandom a vládou z Vichy o „ochrane vlasti“. Utečenci sa v reštaurácii aj stravovali, ale niekdajších zárobkov už nebolo. Dôchodky madame Tarvalovej zakolísali. Niečo iného sú kúpeľní hostia, ktorí sa prichádzajú zabaviť, a už predtým si na to odložili peniaze, a niečo iného sú stáli hostia, ktorí sa trasú nad každým sou, lebo nevedia, či im vystačia peniaze, a ani netušia, kedy sa budú môcť vrátiť domov. A madame Tarvalová musela pravidelne podporovať aj matku, ktorá žila s mladšou dcérou v dedine Travels. Pred vojnou Louise, mladšia sestra madame Tarvalovej, žila v Paríži, kde pracoval jej muž André Renard ako letecký konštruktér. Ale roku 1939 André Renard narukoval, slúžil pri letectve a pravdepodobne zahynul, lebo Louise za celý čas nedostala od neho zvesti. Onedlho hitlerovci skonfiškovali celý Renardov majetok. Louise musela odísť z Paríža k matke na neveľkú dedinku tridsať kilometrov od Saint-Rémy.
Prirodzene, bolo by im bývalo výhodnejšie bývať všetkým spolu. Sestra by pomáhala v reštaurácii. Ale madame Tarvalová sa na to neodvážila. Nie preto, že by nemala rada sestru, lež z opatrnosti. Keby sa gestapáci dozvedeli, že Renardova žena býva u sestry, pokladali by aj reštauráciu, aj samotnú majiteľku za nespoľahlivé. Zakázali by nemeckým dôstojníkom vstup do reštaurácie a dôchodky by sa ešte zhoršili. Ved tak či onak, najväčšia časť zárobku plynula práve z týchto stálych hostí. Nie, nemohla si dovoliť vziať k sebe sestru! Madame Tarvalová starostlivo tajila, že si s ňou aj píše, najmä odvtedy, ako Jean odišiel k maquistom.
Áno, jej malý Jean, jej jediný syn, musel odísť k partizánom. Odo dňa, ako sa to stalo, madame Tarvalová nepoznala chvíľku pokoja. Ešte dobre, že sa to nedozvedeli gestapáci. Pre nich sa Jean nevrátil z frontu, zahynul v boji alebo padol do zajatia. Ale čo, ak sa to dozvedia? Ved ho už raz zadržali v horách. Na šťastie, natrafil na toho baróna. Podistým jej materinské modlitby zaúčinkovali a barón ho pustil. Inak ako by si mohla vysvetliť, že tak čudne postupoval? Azda spoznal v Jeanovi Monikinho brata? Nie, to nie je možné. A Jean ostal takým, aký bol — bezstarostné, hlúpe chlapča. Čo aj je starší od Moniky, správa sa horšie než ľahkomyseľné dievča.
Ale na Moniku sa môže spoľahnúť. Ona nie je taká. Pravda, nenávidí Nemcov a zavše je priprchká, no nikdy neprekročí hranicu. Ba pristala učiť po francúzsky aj baróna von Goldring. Napokon barón sa ani neponáša na Nemca. Je zdvorilý ako ozajstný Francúz a je veľmi srdečný. Odvtedy, ako pustil Jeana, madame Tarvalová dennodenne v ňom nachádza nové a nové ctnosti. Iba ozajstný gavalier vie sa tak správať. Jean odkázal po Monike, že priam zdrevenel od prekvapenia, keď všetko tak prešlo. Ale ozaj, odkiaľ sa Monika dozvedela o Jeanovi? Madame Tarvalová si pripomína časté výlety na bicykli, a zalieva ju horúčava. Čo, ak aj Monika je v spojení s partizánmi?
Madame Tarvalová sa pozastavuje a rozoberá to, čo si predtým nevšímala.
Veru, často prostred dňa v najsúrnejšej robote Monika nechá všetko naverímboha, vyhovorí sa, že ju bolí hlava a odíde kamsi . . . Potom tie pozdravy od Jeana . . . Akosi často ich Monika prináša. Alebo takéto reči: „Mama, ak sa ťa spýtajú, povedz, že Francois je môj ženích.“ Chápala to vtedy ako žart a usmiala sa. Francois s dlhým nosom a jej krásavica Monika! Teraz však nie je madame Tarvalovej do smiechu. Pomaly si začína uvedomovať, že dcéra čosi pred ňou skrýva. Panebože, ak sa to niekto dozvie! Veď Jean je v horách, ako-tak v ústraní, ale Moniku môžu podchvíľou prichytiť. Preč s týmito myšlienkami, priviedli by ju do šialenstva! Madame Tarvalová balamutila samu seba, zaháňala strašné podozrenia, vysmievala sa sama sebe, nazývala sa bojkom, ale nepokoja sa zbaviť nemohla.
Madame Tarvalová nikdy nič nenadštrkla Monike. Ved dobre si poznala dcéru. Povaha zápalistá a pritom zaťatá. Keby ju vystríhala, vyvolala by v nej výbuch zlosti a výčitiek. Monika sa nikdy nemohla zmieriť s myšlienkou, že
..............................................................................................................................................................
... posledná veta ...
"Ale teraz budeme ľuďmi mieru!"
